Obrátila sa na nás čitateľka, ktorá končí vysokú školu a má obavy, že sa s priateľom môžu odcudziť, lebo on odchádza do zahraničia a ona sa tiež snaží rozbehnúť kariéru. Rozmýšľa, či by nebolo lepšie predtým sa zosobášiť. Myslíte si, že je dobré odsúvať rozhodnutie o stabilnom partnerskom vzťahu na zrelší vek? Alebo s odkladaním termínu sobáša nemáte najlepšie skúsenosti? Spýtali sme sa internetových čitateľov. Z veľkej diskusie sme vybrali pár hlasov.

Ak jeden z partnerov nemá v úmysle vstúpiť do manželstva, vždy sa nájde výhovorka. Kariéra, nemožnosť nájsť si ubytovanie, pobyt v zahraničí. Reči typu: „Veď vieš, že ja ťa milujem a na to papier nepotrebujeme“, však začnú po čase liezť na nervy. Doba sa mení, ale keď sú dvaja ľudia presvedčení, že k sebe patria, neberú ohľad na situáciu a názory okolia.

m m m

Sobáš nemožno použiť ako poistku trvácnosti vzťahu. Preto ak si nie sú istí silou vzťahu, treba počkať. Odcudziť sa môžu i po sobáši - čo by robili potom, ak by boli „svoji“ a okúsením vzťahu na diaľku by sa ich cesty viac rozchádzali, ako schádzali? Sobáš tento problém nevyrieši. Ak o sobáši neuvažovali už predtým, treba počkať.

m m m

Ak nebudú žiť spolu, je úplne jedno, či budú zosobášení, alebo nie. Sobáš im môže len skomplikovať rozchod. Ja som sa zosobášil s mojou dlhoročnou partnerkou prakticky kvôli rodičom, aby neboli nešťastní z toho, že „žijeme v hriechu“. Tak, ako sme žili predtým, žijeme aj teraz, a to, čo nás drží spolu, sú spoločne prežité neopakovateľné chvíle. Nie nejaký zdrap papiera, ktorý ani neviem, kde máme odložený a zapadnutý prachom.

m m m

Odlúčenie vždy znamená rozchod, takže sobášiť sa pred odchodom jedného z partnerov do zahraničia by bola riadna somarina. Vždy je potom jednoduchšie rozísť sa po telefóne, ako sa rozvádzať.

m m m

Dovolím si nesúhlasiť, moja priateľka žije na Slovensku a ja som 600 km od nej. Je to ťažké, ale chvíle strávené spolu sú o to krajšie. Odchod do zahraničia neznamená automaticky rozchod.

m m m

Tiež odchádzam do zahraničia a mal som podobnú dilemu. Nakoniec sme sa s priateľkou dohodli, že sa vezmeme, keď ona skončí školu a príde za mnou.

m m m

Odchodom do zahraničia na štúdiá sa vzťah s mojím bývalým priateľom postupne ochladzoval. Neviem, či to bolo diaľkou, tým, že som mala čas veľa o nás rozmýšľať, a hádam aj tým, že v našom vzťahu to bol ku koncu viac zvyk ako láska, ktorá bezpochyby bola medzi nami pred pár rokmi. Je dobre, že sme sa predtým nezosobášili. Preto poradím všetkým, čo sa hrnú do manželstva, aby svojho partnera najskôr spoznávali, nebrali sobáš ako poistku. Čas na manželstvo je podľa mňa vtedy, keď sú obaja vo vzťahu dostatočne zrelí a na 100 percent presvedčení o správnosti ich rozhodnutia.

m m m

Po ročnom kamarátstve a trojročnom chodení sme sa s priateľom vzali. Tiež som si myslela, že niet na čo čakať, máme sa radi, atď. Ja som mala pred sebou posledný semester, on už doštudoval, bývať sme mali kde. Naše manželstvo sa oficiálne rozpadlo po necelých dvoch rokoch, neoficiálne po polroku. Všetko zlé je na niečo dobré. Z manželstva som definitívne vyliečená. Mám teraz vynikajúci vzťah, vydávať sa už nemienim, ani môj priateľ. Je hrozne naivné, myslieť si, že manželstvom chlapa prevychováte, pripútate k sebe, zabezpečíte, že vás nebude podvádzať. Ak sú tí dvaja na úrovni, fungujú spolu dovtedy, kým im to klape a určite nie preto, či sú, alebo nie sú zosobášení.

m m m

Vstupom do manželstva človek dáva najavo, že ten druhý je mu zo všetkých ľudí najbližší, na ňom mu najviac záleží a chce spraviť všetko pre to, aby bol šťastný. To je nevyhnutný základ, na ktorom sa dá postaviť „klapajúci“ trváci vzťah. Ak je pre jedného z partnerov prednejšie čokoľvek iné (práca, štúdium, peniaze, rodičia …), určite to bude mať pre vzťah negatívne následky. Navrhujem so začiatkom spoločného života počkať dovtedy, kým obaja nebudú dostatočne zrelí a nebudú mať vyjasnené svoje životné priority. Každý rozchod prináša bolesť a sklamanie, nielen rozvod. Vo vzťahu sa nedá skúšať, všetko ide naostro.