Jacques Rupnik. FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
JACQUES RUPNIK je u nás dobre známy. Francúzsky politológ, ktorý žil dlhší čas v Čechách, odborník na politiku a dejiny strednej a východnej Európy od začiatku sledoval snahy krajín regiónu o začlenenie do Európskej únie a NATO. „Európska únia je vašou domácou úlohou,“ povedal pred časom pre SME. Tento týždeň sa v Bratislave zúčastnil na konferencii o budúcej úlohe Slovenska v Európskej únii a poskytol rozhovor denníku SME, televízii TA3 a Rádiu Twist.
Slovensko čaká referendum, v ktorom majú občania Slovenska potvrdiť vstup do Európskej únie. V prístupovom procese sme boli úspešní, Slovensko je v Európe spomínané ako veľmi úspešný kandidát. Napriek tomu sa dnes vláda obáva, či referendum bude úspešné. Ako by ste to vysvetlili?
„Vláda sa svojím spôsobom stala obeťou vlastného úspechu. Pred niekoľkými rokmi sme diskutovali, či vôbec bude Slovensko patriť do prvej skupiny krajín pripravených na rozšírenie. Dnes to považujeme za samozrejmosť. Dnes sa pýtate, či vôbec ľudia prídu hlasovať. Sčasti to súvisí s tým, že nie je veľká debata za a proti. Hlavným cieľom kampane je mobilizovať.“
Objavujú sa obavy, že po vstupe do únie stratíme suverenitu, niektoré politické strany žiadajú presadiť zmeny v ústave, ktoré majú zaručiť našu suverenitu v kultúrnych etických a iných otázkach. Myslíte si, že je čoho sa obávať?
„Vstup do únie je dobrovoľný, nikto nikoho nenúti. Nebude to tak, že niekto vyhlási doktrínu obmedzenej suverenity - to už bolo. Vstupujúce krajiny sa budú s doterajšími členmi podieľať na časti svojej suverenity v niektorých dôležitých veciach. Otázka pre každého je, či by si suverenitu ubránil, keby zostal mimo. Sú dva klasické piliere suverenity - mena a obrana. V dnešnom svete si nikto nemyslí, že bezpečnosť krajiny možno zaručiť vyhlásením úplnej suverenity, keď krajina zostane mimo akéhokoľvek nadnárodného spoločenstva. A ak si vezmete menu - prečo asi vzniklo euro? Nebol to nejaký idealizmus krajín, ktoré si nevážili vlastnú menu - taký francúzsky frank bola stará mena. Ale Francúzi došli k záveru, že je dobré mať menovú suverenitu, pretože v procese globalizácie musíte držať pohromade. Pamätám si, akým bol britský premiér John Major nekompromisným zástancom britskej suverenity a britskej meny. Opakoval to tak dlho, až cez noc v septembri roku 1992 stratila 30 percent svojej hodnoty. Do akej miery by sme si teda svoju suverenitu uhájili, keby sme zostali mimo? A čo je obsahom tej suverenity? Je to nejaké vymedzenie voči okolitému svetu, obava z neho? Potom je to skôr otázka identity, nie suverenity. To už je iná dimenzia.“
KDH hovorí, že „Európa bude buď kresťanská, alebo nebude“. Myslíte si, že je to podmienka na zachovanie Európy?
„Európa má historicky silné puto ku kresťanstvu. Spor vznikne, ak to vyhlásime za zásadnú hodnotu. Je tu otázka, či nevnášame do politiky veľmi starý spor medzi náboženstvom a politikou, cirkvou a štátom. Moderné demokracie ho riešili od 19. storočia, rozhodli sa pre „laické riešenie“ - oddelenie náboženstva a politiky. To neznamená, že si nepriznáme naše kultúrne, historické a hodnotové dedičstvo. Ale asi by sme nenašli konsenzus v rámci Európskej únie, aby sme toto vyhlásili za zásadný princíp, od ktorého budeme odvodzovať jej politiku. Dodám však, že kresťania a kresťanskí demokrati mali veľký vplyv na vznik únie, stáli spolu so sociálnymi demokratmi pri jej kolíske, pretože na oboch stranách bol istý nadnárodný princíp.“
Pre vojnu v Iraku sa narušili vzťahy medzi Európskou úniou a USA. Kandidátske krajiny sa ocitli v zložitej situácii, keď si musia voliť medzi Európou a Amerikou.
„Toto je zaťažkávacia skúška pre Európsku úniu. Vo chvíli, keď sa zjednocuje, je zároveň rozdelená. Je to paradox a veľký otáznik do budúcnosti, či je to kríza prechodná. Vnútri únie existujú veľmi závažné rozdiely medzi tými, ktorí hovoria, že medzinárodné bezpečnostné otázky sa majú riešiť len v súlade s politikou USA a tými, ktorí tvrdia, že sa už skončila studená vojna a Európa niekedy musí podnikať aj vlastné kroky. Kandidátske krajiny majú pocit, že si musia vybrať, ale je tiež na nich, aby nemysleli len na túto krízu, ale aj na svoju európsku budúcnosť. Každá z nich to rieši po svojom. Poliaci sú razantne na strane USA v Iraku, Česi sú oveľa opatrnejší. Zároveň to ukazuje, že nové krajiny nie sú nový ‘americký blok‘, ako sa niekedy hovorilo v západnej tlači. Možno, až sa skončí iracká kríza, uvidíme, že rôznosť je ešte väčšia, ako sme si mysleli.“
Myslíte si, že dnešným kandidátskym krajinám vydrží proamerická línia, alebo sa to v únii zmení?
„To je veľká otázka do budúcnosti, pretože nevieme, akým smerom sa únia vydá po rozšírení. Sú dve hlavné možnosti. Jednou je, že vznikne veľký priestor mieru a prosperity, ktorý však nebude mať politickú ambíciu byť aktérom na medzinárodnej scéne. Pôjde o priestor spokojných spotrebiteľov, ktorí sa budú spoliehať, že bezpečnosť je zaručená silnejšími a múdrejšími, ako sú oni. To je možno najpravdepodobnejší variant. Je zrejmé, že akákoľvek zahraničná politika je dnes takpovediac „virtuálna realita“, o ktorej sa síce čulo debatuje v Konvente, ale nemá obsah.
Druhý variant je, že tu bude snaha vytvoriť aspoň v niektorých otázkach nejakú politickú dimenziu Európy. Budeme musieť byť veľmi skromní, začať od vecí, na ktorých sa môžeme dohodnúť. Dnes má Európa jednotný postoj k rokovaniu vo Svetovej obchodnej organizácii, ku Kjótskemu protokolu, medzinárodnému trestnému súdu, k politike na Balkáne. Časom uvidíme, či sa to dá nazvať spoločná bezpečnostná a zahraničná politika.“
BARBORA TANCEROVÁ
