Už pred vyše desiatimi rokmi napísal český emigrant Petr Hrubý, žijúci momentálne v Austrálii, knihu o českých spisovateľoch a komunizme, ktorá vyšla roku 1990 po anglicky v USA. Zdalo by sa, že na takéto dielo sa hneď vrhne nejaký český nakladateľ a čo najrýchlejšie vydá jeho preklad. Nestalo sa, a tak máme možnosť zoznámiť sa s knihou Osudné iluze - Čeští spisovatelé a komunizmus 1917 - 1987 až teraz ( Ježek, Rychnov nad Kněžnou).

Hrubý (1921) mal všetky predpoklady zaoberať sa týmto fenoménom, veď v rokoch 1945 - 1948 študoval na Karlovej univerzite českú literatúru a v zahraničí sa etabloval ako historik, politológ a psychológ, ktorý sledoval aj pomery v Československu. A najmä si kládol otázky. Jednou z odpovedí na otázku, prečo sa komunistický režim tak ľahko ujal moci u nás, je práve táto kniha. Hrubý tvrdí, že mu tu pôdu úspešne pripravovali akurát spisovatelia, ktorí ovplyvňovali verejnú mienku niekedy viac než politici. No zároveň skúma, ako je možné, že tejto ideológii podľahli aj autori nadaní, rozhľadení, neoportúnni, nepochádzajúci z vrstiev, kde mala idea sociálnej rovnosti už a priori dobré šance.

Kniha sa zaoberá životom, dielom a pôsobením takmer tridsiatky spisovateľov rozličných generácií, počnúc S. K. Neumannom cez Haška, Horu, Halasa, Teigeho, Vančuru, Majerovú, Pujmanovú až po Milana Kunderu a Ludvíka Vaculíka, pričom to nechce byť ani nie je štúdia striktne literárnohistorická, skôr psychologicko-biografická.

Autora podľa jeho vlastných slov nezaujímala kvalita literárnych diel, ale „ich poplatnosť politickej ideológii, ktorá napáchala veľa zla“.

Hrubý bral do úvahy pri analýze tohto fenoménu aj historický čas, lebo nie je jedno, či niekto napísal ódu na ruskú revolúciu v dvadsiatych rokoch minulého storočia alebo po druhej svetovej vojne, alebo po februári 1948, už ako povinnú daň režimu. Miera poznania sa totiž značne rozšírila. Autor napriek svojmu mravnému imperatívu a nekompromisnosti úsudku veľmi citlivo diferencuje medzi autormi a ich individuálnymi vývinovými stupňami; neuniká mu rozdiel medzi prvotnou naivitou a potrebou politickej viery; rozoznáva jednoduchú konjunkturálnosť (napr. nezvalovské ódy na Stalina) od nedobrovoľnej prispôsobivosti (Halas) a najmä pozorne zaznamenáva zmeny, ba až zlomy v postojoch jednotlivcov, ústiace niekedy dokonca do samovrážd (Biebl, Neumann - vnuk S. K. Neumanna).

Nijaké Hrubého tvrdenie nevisí vo vzduchu, každý argument je doložený citátmi, ktoré v čitateľovi vyvolajú raz úsmev, inokedy smiech a inokedy úžas nad prostoduchosťou, slepotou a infantilitou príslušného autora, s akou vzdáva hold povedzme Stalinovi, strane a zločinnému režimu. V prípade poézie sú to niekedy doslova ľúbostné básne, ibaže objekt je iný. Pre spravodlivosť musím dodať, že Hrubý nezneužíva takéto príležitosti na lacné ironizovanie.

Voľbou témy sa autor vystavoval nebezpečenstvu jednostrannosti a zavše mu naozaj podľahol; väčšinou však nevyužíva tematické alebo motivické segmenty bez toho, aby sa aspoň nezmienil o iných, ideologicky nezaťažených spisovateľových dielach. No jeho kniha predsa len znamená čiastočnú detronizáciu viacerých autorov, ktorí sa dnes vnímajú ako klasici českého písomníctva (Hašek, S. K. Neumann, Majerová, Pujmanová a i.). Myslím si, že v tom nebola autorova predpojatosť, ale skôr snaha doplniť obraz o retušované, prehliadané či zmalicherňované časti. Okrem toho: českí spisovatelia neboli, žiaľ, jediní, ktorí prepadli týmto tragickým ilúziám, čo ich však neospravedlňuje. Škoda, že autor nepoukázal v záverečnej kapitole i na západné intelektuálne elity. A ďalšia škoda: knihe chýba menný index.

(Autor je literárny kritik)