Martin Štrbák (druhý zľava) v kabíne Hartwall Areny v Helsinkách po víťaznom zápase MS 2003 o bronzové medaily nad Českom (4:2) so spoluhráčmi z prvej formácie zľava: - Žigmundom Pálffym, Ľubomírom Višňovským a Jozefom Stümpelom. FOTO TASR - PAVEL NEUBAUER
Prešovčan Martin Štrbák je jedným z piatich slovenských hokejistov, ktorí majú zlato, striebro i bronz z majstrovstiev svetaV slovenskej hokejovej reprezentácii sú piati hráči, ktorí nechýbali v tíme pri všetkých medailových úspechoch na majstrovstvách sveta. Brankár Ján Lašák, obrancovia Ľubomír Višňovský, Martin Štrbák, útočníci Miroslav Šatan a Miroslav Hlinka hrali v Petrohrade 2000 (striebro), v Göteborgu 2002 (zlato) aj v Helsinkách 2003 (bronz). Zatiaľ čo Višňovský žiaril na poslednom šampionáte s 12 bodmi (4 góly + 8 asistencií) ako najproduktívnejší zo všetkých bekov, kapitán Šatan strieľal dôležité góly, center Hlinka vyhrával buly v kritických momentoch, robil v kabíne atmosféru a Lašák vychytal do svojej lapačky aj nemožné, Štrbák zostal zdanlivo v úzadí. Tak, ako len on vie. Nenápadný na ľade i v partii. Viac o 28-ročnom Prešovčanovi hovoria výkony v zápasoch a čísla. Defenzívny obranca nedal síce v deviatich zápasoch na majstrovstvách sveta vo Fínsku ani jeden gól, ale na sedem prihral a pri jeho účasti na ľade Slovensko pri hre piatich proti piatim neinkasovalo ani raz. Odborníkom iste neušlo pozornosti, že s 13 aktívnymi bodmi v hodnotení plus / mínus (pri vsietených resp. inkasovaných góloch) bol Štrbák najvyššie zo všetkých hráčov šampionátu. Hokejista, ktorý pred štyrmi rokmi musel odísť do zahraničia, aby aj doma presvedčil, že má reprezentačnú výkonnosť. V príprave pred MS nosil na drese kapitánske „céčko“. Nenápadný velikán.
Vaša kariéra na veľkých podujatiach odštartovala v roku 2000. Do Ruska ste cestovali v pozícii náhradníka, vrátili ste sa so striebornou medailou. Aký to bol šampionát?
„Ja som ho bral ako obrovskú skúsenosť. Prvý raz som nasával atmosféru majstrovstiev sveta. Nedostal som sa na súpisku mužstva v základnej časti, čakal som na svoju šancu do play off. Aj v dejisku šampionátu som sa usilovne pripravoval, aby som vedel naskočiť do rozbehnutého vlaku. V nadstavbovej skupine sa v zápase s Kanadou zranil Ľubo Sekeráš a mne sa otvorila cesta do mužstva. Vo štvrťfinále sme zdolali Američanov, partiu okolo kapitána Šatana to ešte viac zomklo. Šarky je charizma, počúvali sme ho na slovo. V ďalšom zápase sme prešli cez Fínov, ale vo finále nám vyfúkli zlato Česi. Zostal som v šoku, keď sme sa lietadlom vrátili domov hneď po zápase a po polnoci na nás v Bratislave čakali tisícky fanúšikov. Uvedomil som si, aký silný fenomén je hokej na Slovensku.
Ako si s odstupom času spomínate na Petrohrad?
„Keď ho z hľadiska organizácie porovnávam s ďalšími tromi mestami, kde sa hrali MS, v Petrohrade sme mali najlepšiu stravu. Pritom Česi sa toho báli a do Ruska si brali vo výprave aj kuchára. Zhodou okolností som ho poznal z Litvínova - vravel mi, že na majstrovstvách nakoniec nemal žiadnu robotu. Strava v hoteli bola mimoriadne pestrá, mali sme na výber všetko, čo sme si želali. Vtedy som ešte netušil, že Rusko bude čoskoro mojou klubovou zastávkou.“
Len z MS v Nemecku 2001 ste s mužstvom nedosiahli na medailu, postup skrížila štvrťfinálová prehra s Českom. Čo tam bolo v národnom tíme rozdielne v porovnaní s „medailovými“ majstrovstvami?
„Niektoré veci v kolektíve vtedy nefungovali dobre. Mal som pocit, že mužstvu chýbala vodcovská osobnosť, hráč, ktorý by stmelil kolektív. Nebola to stopercentná partia, robili sa skupinky. Nehovorím, že by sme sa hádali. To nie. Ale na ceste za úspechom treba vydať aj niečo viac ako len hokejové umenie. V zápasoch vyrovnaných súperov rozhoduje srdce. Na Nemecko mi zostali trpké spomienky aj pre maródku - v zápase s Američanmi som si zranil rameno a na štvrťfinále s Českom som sa pozeral z hľadiska.“
V nasledujúcej sezóne ste sa z českého Vsetína dostamli do ruského Jaroslavľa, ale chýbali ste v nominácii na olympiádu v Salt Lake City. Ako ste to vnímali?
„Trochu ma to trápilo, nedostal som sa ani do širšieho výberu. Pritom som cítil, že výkonnostne mi pôsobenie v ruskej superlige pomohlo. Olympiádu som sledoval v televízii a o našich som mal len útržkové informácie. Bolo mi smutno, že chlapci sa nedostali z kvalifikácie do hlavného turnaja.“
Sezónu 2001/02 v ruskej lige ste zavŕšili titulom a vzápätí prišla aj pozvánka do reprezentácie. Svedčilo v príprave niečo o zlatom tíme?
„Z prvenstva v Rusku s tímom Jaroslavľa som mal o to väčšiu radosť, že zlatý gól vo finále play off padol z mojej hokejky v predĺžení tretieho zápasu s Kazaňou. Miestni novinári mi pripomínali, že som prvým cudzincom v superlige, ktorý takto rozhodol. Klubový úspech mi dodal sebavedomie, na MS vo Švédsku som sa vyložene tešil. Keď prisľúbil účasť Šatan a prvý raz sa na šampionát chystal Bondra, tušil som, že znova sa dá dokopy silný mančaft. Dôležitou postavou v tíme bol skúsený Bača, má dar reči, dokáže sa porozprávať, vysvetliť, utužiť partiu. Pred play off pribudli Stümpel, Višňovský, Pálffy, to už bolo mužstvo ako remeň. Zahral som si v obrannej dvojici s Dušanom Milom, dobre sme sa dopĺňali. Obrovskou vôľou sme vo vyraďovacej časti prekonali aj nepriaznivé chvíle v súbojoch s Kanadou a najmä so Švédskom, no aj v bitke o zlato s Ruskom. Potom sme sa už tešili na návrat domov, aby sme sa o radosť mohli podeliť s fanúšikmi.“
V Göteborgu vás takmer obral o play off vtedajší klubový spoluhráč Vladimir Antipov, v bezvýznamnom zápase osemfinálovej skupiny s Ruskom vám po seknutí hokejkou zlomil malíček. Odpustili ste mu to?
„Pravdaže, také veci sa v hokeji stávajú. Voloďa ma pri napádaní pri mantineli sekol po rukavici a nechtiac mi na nekrytom mieste zasiahol malíček. Zápas som už nedohral, jednako aj keď röntgen v göteborskej nemocnici potvrdil zlomenie posledného článku prsta, v play off som nechcel chýbať. Lekár mi injekciou umŕtvil prst, dostal som naň dlahu, dalo sa s tým hrať.“
Na majstrovstvá sveta do Fínska išlo Slovensko s novým trénerom Františkom Hossom v doteraz nepoznanej pozícii obhajcu titulu. Tušili ste, že sa opäť zíde taký silný kolektív?
„Dalo sa to vycítiť v priebehu prípravy, keď sa zhusťovala konkurencia hráčov a z NHL prichádzali ďalší na čele so Šatanom. Vedel som si predstaviť, aké ťažké noci prežíval pán Hossa, keď na druhý deň musel z kádra vyradiť kvalitných hokejistov. Už výsledky prípravných zápasov s Českom - 1:1 v Prostějove a 5:3 v Trenčíne - naznačovali, že vo Fínsku môžeme siahať na medailu.“
Nie vo všetkých reprezentačných tímoch je samozrejmosťou, ak po sezóne prídu hrať na MS všetci najlepší hráči. Čo vás priťahuje do mužstva Slovenska?
„Zážitky z predchádzajúcich úspechov, správna partia, možnosť zahrať si dobrý hokej, potešiť fanúšikov. Človek sa celý rok otĺka v lige niekde v zahraničí, kde trpí maniere funkcionárov i trénerov a zrazu sa teší na deň, keď príde medzi svojich do známeho kolektívu a za mužstvom cíti podporu celého národa. Takto viem pochopiť, že z Ameriky prišiel posilniť mužstvo s nedoliečeným prstom Paľo Demitra, že hral Peter Bondra, ktorého čaká operácia kolena, a že na zápas o tretie miesto proti Česku nastúpili aj Pálffy s Višňovským, hoci ráno v deň stretnutia boli na zozname maródov. Vítanie fanúšikov po šampionáte som v Bratislave prežil už po tretí raz a predsa tu znova bolo to príjemné mrazenie po chrbte. Toľko šťastných ľudí! Vravel som si: už len pre tento pocit sa oplatilo reprezentovať.“
Dve medaily ste vybojovali pod vedením trénera Jána Filca, tú poslednú s Františkom Hossom. Vidíte medzi nimi spojitosť?
„Obaja sa výborne vyznajú vo svojom fachu, hoci každý je v prístupe k hráčom iný. Pán Filc bol viac psychológom, kým pán Hossa vo väčšej miere hovorí s hráčmi a na komunikáciu necháva aj väčší priestor v mužstve.“
Najväčší zážitok z Fínska?
„Víťazstvo v záverečnom zápase nad Českom, o tretie miesto sme predviedli zrejme náš najlepší výkon. Nešetrili sme sa, hráči padali do striel. Chceli sme víťazstvo i pre lúčiaceho sa spoluhráča Roba Švehlu. Aj mňa tento bronz potešil viac než striebro z Petrohradu, veď zo šampionátu sme sa tentoraz vracali s víťazstvom.“
Aký význam dávate prvenstvu v hodnotení hráčov podľa plus / mínus bodov?
„Hokej je kolektívny šport a nad všetky štatistiky kladiem víťazstvá mužstva. K dokonalej spokojnosti z MS mi chýba semifinálová výhra nad Švédskom, musíme však rešpektovať aj silu súpera. Trinásť plusových bodov ma hreje, svedčí, že som nehral zle a na ľade som bol platným hráčom. Jediný gól som dostal pri hre v oslabení v prvej tretine záverečného súboja s Českom. Nemrzel ma, lebo sme vyhrali. Musím však zároveň dodať, že k vysoko aktívnej bilancii mi pomohli spoluhráči - hrať za prvým útokom Pálffy, Stümpel, Bondra alebo Zedník - je paráda.“
Po celý čas ste v Helsinkách nastupovali v obrane s Višňovským, ktorý sa vysoko vyšvihol v produktivite. Ako vás tréneri zladili?
„My sme už dávno zladení. Kedysi sme hrali spolu v obrane Slovana v slovenskej lige. Ľubo je ofenzívny typ, ja naopak. Návyky zostali, nemuseli sme sa ani rozprávať. V zápase stačil pohľad do očí a každý vedel, čo má robiť.“
Mnohí hokejisti, s ktorými ste sa stretávali na extraligovom ľade, sa uplatnili v NHL a vy na šancu hrať v zámorí stále čakáte. Priblížila sa po MS vo Fínsku?
„Verím, že áno. Doteraz som sa nevedel dostať z listiny chránených hráčov Los Angeles Kings a s kráľmi som sa pritom nevedel dohodnúť na zmluve. Podľa slov agenta Roberta Spálenku, ktorý ma navštívil v Helsinkách, som už medzi voľnými hráčmi a môžem rokovať s klubom, ktorý prejaví záujem.“
Ako prežívate doma prvé dni po návrate z majstrovstiev?
„Po oslavách v Bratislave oddychujem v Prešove, venujem sa rodine a navštevujem najbližších. Zavše ma na ulici pozdravia okoloidúci, podajú ruku a tváre sa im rozžiaria, keď spomínajú na hokej vo Fínsku. Dvojročný syn Martin pozná z televíznych prenosov mená strelcov ako Pálffy, Šatan, Bondra, vie, že v bránke chytal Lašák, len ja sa v jeho zostave akosi strácam.“
Kde bude visieť čerstvá medaila?
„Najskôr v ordinácii u môjho svokra MUDr. Jána Bičeja. Drukuje hokeju a vešia si na stenu suveníry, ktoré mu nosím z ciest. Zblázni sa od radosti, keď sa dozvie, že k dresu jeho obľúbenca Petra Bondru si bude môcť pridať aj Bolekovu hokejku s podpisom.“
Vizitka Martina Štrbáka
Narodený: 15. januára 1975 v Prešove
Post: ľavý obranca
Výška/hmotnosť: 191 cm / 96 kg
Prvý štart v reprezentácii: 27. 10. 1995 v zápase proti Francúzsku v Asiagu (8:1).
Prvý gól v reprezentácii: 14. 5. 2000 vo finále proti Česku (3:5).
Doterajšie kluby: Prešov, Slovan, Spišská Nová Ves, Litvínov (ČR), Vsetín (ČR), Jaroslavľ (Rus.) a naposledy Hämeenlinna (Fín.).
Účasť v A-kategórii MS: 2000, 2001, 2002, 2003.
Štarty v reprezentácii: 57 zápasov, štyri góly.
Draftovaný tímom NHL Los Angeles Kings z roku 1993.
Ženatý, otec 2-ročného Martina.
