ako pomôcka pri výuke dejepisu, a zo škôl ju v roku 1997 vláda stiahla až po dôraznom varovaní Európskej únie, že nemieni tolerovať míňanie svojich fondov na podobné výstrelky.
Našťastie, kniha, ktorú už vtedy historici SAV ohodnotili ako chronologickú príručku oživujúcu dávno prekonané mýty a obsahujúcu mnoho neprávd a mystifikácií, tentoraz nevychádza za peniaze cudzích daňových poplatníkov, ale vo vydavateľskom družstve Lúč. A, našťastie, dnes nie je ministerkou školstva žena, ktorá dokázala od vedeckého ateizmu konvertovať až k velebeniu Jozefa Tisa. Lenže tí spomínaní čerti zo steny nie a nie zmiznúť.
Už v časoch Slavkovskej ohodnotil knihu Bratislavsko-trnavský arcibiskupský úrad slovami: „Ojedinelá v dejinách slovenského národa. Prvá z vydaných dejín dvíha národné povedomie, také chabé najmä u mladej generácie.“ Ďuricov účelový výber dátumov vtedy bránili aj iní vysokí katolícki hodnostári. Súčasná prezentácia sa konala na pôde Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulty UK. Ministerstvo školstva dnes spravuje strana, ktorá otvára na akademickej pôde „pastoračné centrá“ a ktorá chce náboženstvo ako povinne voliteľný predmet na prvých stupňoch škôl. Jej predseda je tiež predsedom parlamentu. A jemu v týchto dňoch adresovalo občianske združenie s čudným názvom Vospolnosť otvorený list, v ktorom sa okrem iného píše: „Za dôležitú považujeme aj otázku prijatia deklarácie NR SR o kultúrnej a etickej zvrchovanosti Slovenska ktorá nesmie byť ničím obmedzovaná. Takúto deklaráciu už požadovalo KDH a NR SR by ju mala prijať pred vstupom do EÚ.“ Medzi podpísanými je Július Binder, Augustín M. Húska, i samotný Ďurica.
Na kádéhákov nezaberali skoky cez vatry. Dnes im rozsievači národných komplexov pejú nábožné piesne. Zblíži ich to?
