Milan Hamada (1933), literárny teoretik, kritik, editor, historik. V šesťdesiatych rokoch vydal súbory časopiseckých kritík V hľadaní významu a tvaru a Básnická transcendencia, po nástupe normalizácie mal zákaz publikovať. Roku 1994 mu vyšla kniha Sizyfovský údel. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
„Aj kritik, tak ako spisovateľ, má víziu,“ tvrdí MILAN HAMADA, editor, filozof, historik a literárny kritik a prvý laureát Ceny Dominika Tatarku, ktorú v pondelok večer udelia po deviaty raz. Vyrastal na dielach Masaryka, Šaldu, Mukařovského, nezabudne spomenúť Útechu z filozofie Rádla, filozofov Štúra, Hanusa. Z českej spisby považuje za svojich básnikov Halasa, Biebla a Holana, zo slovenských naň zapôsobili Mihálik s Anjelmi a Plebejskou košeľou a Rúfusov debut Až dozrieme. „Ale nevedel som sa zmieriť so široko publikovanými názormi o básnickej hodnote Lajčiakovej zbierky Súdružka moja zem.“ A rovnako sa nevedel zmieriť ani s normalizáciou, ktorá ho nadlho vyradila z verejného života. Dnes ho považujú za určujúcu osobnosť slovenského literárnokritického myslenia.
Ako sa rodí kritik?
„Rovnako ako básnik - z lásky k poézii a z radosti z myslenia. Oboje som v sebe objavil a obidve tieto lásky ma dodnes neopustili.“
Kedy ste sa rozhodli pre túto profesiu?
„Nerozhodoval som sa pre literárnu kritiku. Mojimi láskami boli poézia a filozofia. Myslel som si, že budem písať poéziu poznačenú filozofickou reflexiou. Všetky pokusy však narážali na začiatku päťdesiatych rokov na neporozumenie. Takže postupne prevažovali u mňa teoretické sklony.“
Pamätáte si prvý publikovaný text?
„Bolo to zamyslenie nad poéziou Františka Halasa.“
Ako sa dívate na zlomyseľné argumenty, že „kritik len kritizuje“, no napísať báseň či román je ťažšie?
„Nevidím podstatný rozdiel medzi poéziou alebo filozofiou a kritikou. Kritik sa nestáva kritikom tým, že kritizuje, ale tým, že postupne formuje a formuluje svoju predstavu sveta a človeka v dotyku s básnickými aj filozofickými a umeleckými dielami.“
Je dobré, keď literárne kritiky píšu veľmi mladí ľudia?
„Traduje sa názor, že kritická činnosť je záležitosťou mladosti. Na kritiku sú potrebné také vitálne vlastnosti, ktoré sa vekom oslabujú. Ide o zaujatosť vecou, odvahu vysloviť myšlienky alebo názory, ktoré možno nebudú prijaté s porozumením a pod. Mohol by som uviesť celý rad kritikov, ktorí práve v mladosti utvorili obdivuhodné kritické práce.“
Kto je váš najobľúbenejší kritik?
„Veľmi blízki sú mi Jan Grossman a Jindřich Chalupecký.“
Ktoré obdobie života bolo pre vás pracovne najvýznamnejšie?
„Z hľadiska literárnokritickej činnosti sú to šesťdesiate roky. Až s odstupom času som si uvedomil, že práve vtedy moje kritické slovo plnilo všetky funkcie skutočnej literárnej kritiky.“
Ako ste sa vyrovnali s následným dvadsaťročným zákazom publikovania?
„Pokračoval som v práci literárneho a kultúrneho historika, ktorá bola pre mňa rovnako inšpirujúca a dôležitá ako tá prvá. Venoval som sa dejinám našej staršej kultúry a vzdelanosti, výsledky tejto tvorby vyšli v knihe Zrod novodobej slovenskej kultúry.“
Čo si myslíte o pomerne častom jave, ktorým je spojenie spisovateľov s mocou?
„Ak sa literatúra a umenie spájajú s mocou, je to vždy zlé, obzvlášť zlé to však bolo v totalitných režimoch, ktoré korumpovali intelektuálov. Kolaborácia s totalitnou mocou demoralizovala tvorcov kultúry a zanechala neodstrániteľné stopy na ich živote i diele.“
K tomuto však u nás došlo aj po páde komunistického režimu. Ako to na vás pôsobilo?
„S takoutou deštruktívnou kolaboráciou máme skúsenosti počas Mečiarovho vládnutia. Bolo smutné sledovať, ako sa niektorí moji kolegovia dávajú do služby antikultúrnej moci za rôzne materiálne a iné výhody. Akoby im bolo úplne ľahostajné, že pomáhajú upevňovať systém tzv. totalitnej demokracie založený na princípoch nacionalizmu a postkomunistickej ideológie. Vynakladal som všetko úsilie, aby nedošlo k jeho víťazstvu.“
Ste prvým držiteľom Ceny Dominika Tatarku, ako ste vnímali udelenie tejto pocty?
„Bol som rád, že som pri prijímaní mohol predniesť svoje životné a spisovateľské krédo.“
Aké?
„Že zmysel vkladám do tvorby kultúrnych hodnôt. A upozorniť na nebezpečenstvá, ktoré nás v ponovembrovom čase ohrozujú.“
