FOTO – PETER PROCHÁZKA

29. júla 1986

Už niekoľko dní som si neurobila nijaký zápis do denníka. A o čom aj? O tom, že som mala týždeň domáceho väzenia? Ako dôvod uviedol môj manžel Poľniak, že som pridlho oslavovala svoje meniny a on už nedokáže ďalej piť. Je to pravda. Gratulanti toho síce veľa nevypili, zato Poľniak sa opil vždy.

Dnes sa na môj hausárešt zabudlo. Zajtra sa totiž chystá udalosť, pred ktorou by mala v rodine panovať dobrá nálada. V čitárni U zelenej žaby sa má konať večierok na počesť päťdesiatin dvoch významných umelcov, Poľniaka a Šangalu. Pravdupovediac, nevídam rada, keď ide Poľniak do niečoho v tandeme s nejakým kamarátom. Doteraz sa také podujatie vždy skončilo celkom inak, než si ho predstavoval. Tentoraz som však nemohla nič namietať – tandem mal svoju logiku. Poľniak i Šangala sa narodili v ten istý rok i mesiac, delilo ich iba desať dní. Síce až na jeseň, ale večierok im usporiadali už v predstihu, v rámci bratislavského Kultúrneho leta. Ohlásený bol pod názvom Storočnica Poľniaka a Šangalu. Vymyslel to Poľniak:

– Päťdesiat a päťdesiat je predsa sto! Chyba časomeračov – zrátali dve päťdesiatky, odohrá sa to v roku 2036, a my dvaja päťdesiatroční budeme dohromady jeden storočný!

Poľniak má dobrú náladu a hovorí mi, že jediné, na čom sa so Šangalom dopredu dohodli, je to, že budú hrať sklerotikov, ktorí sa na nič nepamätajú, dokonca ani na to, kto bol pred päťdesiatimi rokmi minister kultúry. Schválila som to, ale akýsi čudný pocit vo mne vyvolali Poľniakove telefonáty. Dohováral sa totiž s niekým o maskách.

– Načo potrebuješ masku? – pýtam sa.

– Jakubovčíkov svokor ich zbiera a požiadal som jeho ženu, aby nám dve požičala. Pekné, starecké.

– Podľa mňa sú tie masky zbytočné – namietla som placho. – Dôležité je, čo budete hovoriť, nie ako budete vyzerať.

– To už nechaj na mňa. Ja viem, že nás to zhodí, ale o to práve ide. Každý sa pri jubileách necháva okiadzať, my tú sériu chceme prerušiť a urobiť si zo svojej päťdesiatky švandu.

30. júla 1986

Všetko spí. Bude polnoc. Ale ja si nemôžem ľahnúť, kým nenapíšem všetko, čo sa odohralo.

Ráno pred odchodom do práce mal Poľniak výbornú náladu.

– Dal som sa na peknú volovinu, čo? – zvolal veselo vo dverách. Súhlasila som – mierne ho to podráždilo. Kým zavrel dvere, ešte mi oznámil, že sa až do „udalosti“ neuvidíme, lebo z roboty pôjde rovno na skúšku. Skúšky síce neuznáva, ale musia so Šangalom pohostiť hercov, ktorí budú predvádzať ukážky z ich diel. Teda večer o siedmej.

V letnej čitárni U zelenej žaby bolo plno. Nechýbala ani tlač, rozhlas a televízia. Letná čitáreň je v bývalej vodnej priekope, hlboko pod úrovňou ulice, nuž davy sa tisli aj hore pri zábradlí. Mala som blažený pocit. Boli tam – no všetci. Ľudí bolo oveľa viac ako stoličiek, a tak som postávala skromne vzadu – medzi tými, ktorým sa stolička neušla. Vtom však na mňa spredu zavolal jeden priateľ, básnik z Ľvova, že mi drží miesto. Celá natešená som sa teda ocitla v jednom z prvých radov.

Do začiatku chýbalo ešte dvadsať minút a v čitárni pod šírym nebom vládla atmosféra ako na vernisážach. Uprostred poletujúcich úsmevov, zamávaní a vetičiek si nik z nás nevšimol, že sa nebo zaťahuje a schyľuje sa k búrke. Nik si nevšímal ani hluk, ktorý vychádzal z otvorených dverí v rohu záhrady. Za nimi bola iste miestnosť, kde sa pripravovali účinkujúci, a také prípravy sa bez hluku nezaobídu. Kto mohol tušiť, že hluk majú na svedomí najmä oslávenci, pretože sa obaja práve vo chvíli, keď sa malo začať, dostali do stavu totálnej opitosti?

Až po večierku som sa dozvedela, že presne o štvrtej vstúpili do záhradnej čitárne úplne triezvi, ale s taškami plnými alkoholu. Pôvodne mali ten najlepší úmysel trochu nadopovať hercov, ktorí mali hrať ukážky z ich diel. Nepodarilo sa im to však, pretože všetci účinkujúci doping odmietli. Obaja oslávenci sa domnievali, že na vine odmietnutia je iba akási skromnosť a ostych, nuž, aby hercom pomohli ten ostych prekonať, rozhodli sa im dať dobrý príklad, pootvárali fľaše a sami sa dali do popíjania. Alkohol, dusno pred búrkou a tri hodiny čakania na začiatok predstavenia vykonali svoje. Ako ma neskôr ochotne poinformoval Šangala, rozjarený bol najmä Poľniak. Tesne pred siedmou nedbal na herecké sústredenie, tancoval v šatni s herečkami a aj počas tanca lial do seba trenčiansku borovičku ako vodu.

Ale nebudem predbiehať. Odbilo sedem a večierok sa začal. Pred divákov predstúpila dáma a zložila hold vzácnym jubilantom. Bola to riaditeľka čitárne. (Márne môj pohľad po nej pátral po večierku). Povedala, že jubilanti nám dnes dovolia nazrieť do svojej tvorivej kuchyne a každý môže ochutnať ich špeciality. Zaželala publiku príjemný večer – a vzápätí sa už pod malou šibenicou ozval spev hereckej družiny:

Jánošík bol synom slovenského ľudu,

len o ňom sa piesne večne spievať budú!

V tom je naša hrdosť, v tom je naša sila,

že ho na Terchovej mater porodila,

že sme boli rodní, že sme boli naši,

že sme ho vešali v Svätom Mikuláši,

pretože vždy naše šibenice všetky

boli iba pre nás a pre naše dietky!

Dekorácia patrila do Poľniakovej hry o Jánošíkovi, pieseň takisto, a vo vzduchu visel prísľub, že uvidíme čosi ako popravu. A naozaj. Objavili sa konferenciéri a začali uvádzať, ale ešte skôr, ako niečo uviedli, začali zrazu padať prvé kvapky. Diváci začali nepokojnými pohľadmi kontrolovať mraky, niektorí si dali na hlavy igelitové tašky – a práve v tej chvíli sa objavil Šangala.

Mal na sebe modrý nemocničný plášť, na temene hlavy papierovú masku, a tvrdil, že je Poľniak. Konferenciéri teda, či chceli alebo nie, museli ešte privolávať na scénu dosiaľ ešte stále sa kdesi skrývajúceho Šangalu – a na dlhé privolávanie a prosenie sa konečne objavil aj rovnako vyparádený Poľniak.

Publikum to prijalo – keď sú storoční, iste zabudli aj, kto je kto. Nikto ešte nemienil kapitulovať pred dažďom, ani konferenciéri, ktorí sa pustili s vervou do konferovania a milo uviedli obidvoch významných starčekov. Konferenciéri boli zvedaví, na čo sa starčekovia pamätajú povedzme z obdobia pred päťdesiatimi rokmi.

Ukázalo sa, že hlavne Šangala má výbornú pamäť. Síce si zvolil starecký spôsob reči, takže mu v hľadisku málokto rozumel, ale na minulosť si spomínal tak dôkladne a zdĺhavo, že odrovnal oboch konferenciérov, ktorí sa po niekoľkých pokusoch prerušiť ho vzdali a do konca večierka sa už nespamätali.

Ešte lepšie zohral úlohu sklerotika Poľniak. Nedalo sa rozoznať, či trpí, že ho Šangala nepúšťa k slovu, a či ozaj po niekoľkých Šangalových vetách tvrdo zaspal. Až teraz, po Šangalových informáciách, viem, že ho to tak sklátila obyčajná utancovanosť. Tam v čitárni som ešte oceňovala, ako realisticky zahral pár chabých pokusov vzchopiť sa a starecky čosi vykríknuť, ako verne hral, že by povedal aj niečo viac, len si nemôže spomenúť, čo by to tak mohlo byť. Spomenul si iba na to, že si nemôže spomenúť, ako sa volal pred päťdesiatimi rokmi minister kultúry. Poľniak si teda na to nespomenul a znova sa odmlčal. Šangala mu však prišiel na pomoc. Šangala si totiž spomenul na to, že rovnako ako minister kultúry sa volal aj školník na konzervatóriu – a ten sa volal Válek, takže aj minister kultúry pred päťdesiatimi rokmi sa musel volať Válek.

A potom sa znova nezrozumiteľne rozhovoril o svojich konzervatoristických študentských rokoch a Poľniak znova tvrdo zaspal.

Tí, ktorí vydržali v silnejúcom daždi na miestach, sa usilovali aspoň dačím sa nadchnúť – no nadšenia bolo čoraz menej. Jedna pani vedľa mňa poznamenala:

– Ako keby to nemali zocvičené.

A pani po mojej druhej ruke – práve keď Šangala predviedol zvlášť úctyhodné bohatstvo svojej slovnej zásoby – vykríkla: – To je teda kultúra!

Musím sa priznať, že som sa medzi menej chápavých divákov zaradila aj ja. Zdalo sa mi to hrozné. Aspoň že leje, pomyslela som si. Ale taká hlúpa zase nie som, aby som nevedela, že sa to na ten dážď zvaliť nedá, i keby som si z celého srdca želala, aby sa dalo. Na chvíľu sa ma zmocnil egoizmus. Opustím muža hoci aj v ťažkej chvíli, aby som sa po predstavení nemusela nikomu pozrieť do očí, jednoducho sa pridám k tým, ktorí už kvôli dažďu odchádzajú. Ale neodišla som. Sedela som a videla dva rady pred sebou zmoknuté vlasy dcéry – schúlená sedela vedľa kamarátky, ktorú si sem pozvala, aby sa jej pochválila svojím famóznym otcom. Lialo a postupne odchádzali ďalší a ďalší diváci. Odišli aj herci a konferenciéri. Rozhlasáci, ktorí to nahrávali, vypli aparatúru. Márne sa Poľniak, ktorý sa v studenom daždi náhle prebudil a vytriezvel, dožadoval, aby to znova zapli, že si už spomenul, čo chcel povedať. Márne vyvolával z hľadiska svojho priateľa geriatra Petra, aby mu prišiel na pomoc s fonendoskopom, lebo inak mu on aj Šangala utečú z geriatrie. Priateľ geriater, ktorý im zapožičal plášte, to považoval za dostatočnú pomoc – a s fonendoskopom už na pomoc neprišiel.

Poľniak a Šangala však ani tak neodišli. I bez mikrofónov a v daždi ešte dlho čosi mleli – márne sa to pokúšala zachytiť holým sluchom na počudovanie ešte vždy početná skupina divákov, ktorá ešte stále, asi z kamarátskej vernosti, zostávala na miestach. Nakoniec Poľniak vstal zo stoličky a bez akejkoľvek súvislosti vykríkol:

– Tak čo, Roman! Ešte aj po päťdesiatich rokoch vás Gorbačov stále týra smädom?

Mal na mysli „suchý zákon“, ktorý práve zaviedli v Sovietskom zväze.

– Nie, už dávno pijeme! – ozval sa pohotovo vedľa mňa ukrajinský básnik.

Poľniak čakal smiech alebo potlesk, neozvalo sa ani jedno ani druhé.

Konečne aj významní jubilanti pochopili, že je koniec, a zdvihli sa na odchod. Pochopili, že fanfár sa už nedočkajú. Vyprevádzalo ich mrazivé ticho.

Len niekoľko naozaj tých najvernejších priateľov dokázalo oceniť význam udalosti (alebo sa hanbili pripustiť, že to bolo inak, a ocenenie predstierali) – títo priatelia teda ostali a šli s nami zapiť úspech do Šenkvickej viechy.

Pravda, Poľniak po poslednej prudkej spŕške náhle omladol a správal sa zrazu tak, ako to dokáže vo chvíľach veľkého úspechu: veľmi skromne.

– Nonsens! – vykrikoval už vo vieche. – Nielenže sa to nepodarilo ako celok, ale ani čiastočne! Ani sekunda sa nevydarila – také čosi sa podarí málokedy!

– Nekrič tak – miernil Poľniaka Šangala. – Každému sa to páčilo, ale tebe sa nakoniec podarí presvedčiť tých, čo ťa teraz počúvajú, že to nebolo dobré!

– Nestálo to za nič – vynucoval si Poľniak ďalší kompliment.

– Nie – ozval sa Jakubovčík. – Mlč a formuluj! Bolo to výborné. Raz sa príde na to, že práve dnes večer sa začala v strednej Európe nová epocha!

– Hovoríš to úprimne? – čudoval sa Poľniak.

– A čo si si nevšimol – zvolal Jakubovčík – že ja jediný som tlieskal?

31. júla 1986

Niekto dnes napísal do novín: „Frekventanti Studia Academica Slovaca sa včera zúčastnili literárneho večera Storočnica Poľniaka a Šangalu, ktorý však svojou spoločenskou a umeleckou úrovňou, bohužiaľ, nesplnil očakávania.“

A ešte tam bola správa, že sa včera začal v Bratislave tropický týždeň a že – kým neprišla búrka – sme prežívali najhorúcejší tridsiaty júl v bratislavských dejinách. Poľniak, keď to čítal, pohadzoval hlavou:

– No vidíš? Čo viac by chceli od nás v takom tropickom počasí? Veď my v strednej Európe nie sme na také dačo vôbec zvyknutí.

Zazvonil telefón – volali z ministerstva kultúry. Poľniak a Šangala sa majú ráno o ôsmej dostaviť k ministrovi na koberec.

– Šangala tam bude určite už o trištvrte a všetko zvalí na mňa – zamyslel sa Poľniak. – Lenže my tam pôjdeme už o pol.

– Pôjdeme? – čudovala som sa naoko, túto taktiku som už poznala. – Kto my?

– Pôjdeš tam so mnou – povedal Poľniak. – Tvoja prítomnosť otupí ostrie.

A potom sa pobral Poľniak do rozhlasu – kým pôjde na ministerstvo, musí si vypočuť rozhlasovú pásku, aby vedel, čo to tam vlastne so Šangalom potárali.

Keď Poľniak odišiel, zavolal náš priateľ geriater.

– Kam si sa stratil? – spýtala som sa ho. – Prečo si nešiel s nami do Šenkvy?

Náš priateľ geriater sa začudoval, že mal niekto vôbec odvahu ešte ísť s nami aj do Šenkvickej. On si vraj našiel malú prázdnu krčmičku, sedel tam sám a plakal.

Poľniak sa vrátil z rozhlasu spokojný.

– Chvalabohu, že museli pred dažďom vypnúť nahrávaciu aparatúru. Tie najchúlostivejšie veci nie sú nahrané!

A nálada sa mu ešte zlepšila, keď sa dopočul, že volal náš priateľ geriater a že napriek všetkému nestratil svoj jemný humor. Rozosmial sa.

Zavolal mu a veselo hlaholil do telefónu:

– Veď sa vlastne nič nestalo. Tí ľudia len nepochopili náš zámer. Netušili, že pracujeme na princípe sklamaného očakávania. Prišli tam a čakali niečo veľkolepé, akúsi snobáreň.

Zdvihla som slúchadlo na paralelke a počula som, ako priateľ geriater hovorí:

– Mýliš sa. Sedel som medzi tými ľuďmi a díval som sa im do tvárí. Žiadne sklamané očakávanie v tých tvárach nebolo.

– Tak čo v nich bolo? – vyzvedal Poľniak.

– Tvárili sa, ako keby čakali presne to, čo sa stalo, pretože od vás sa vlastne nikdy nič iného očakávať nedalo.

Poľniak si po tomto telefonáte zafilozofoval:

– No a čo? Všade okolo samé úspechy – a chudáčik neúspech by si už mohol myslieť, že už oň nikto nestojí, keby sme sa ho neujali my. Podstatné je, že som nikoho nezabil. Akurát, že som sa opil.

– Opil a tancoval – poznamenala som.

– Na tanec sa nepamätám. A s pitím sa chystám v druhej päťdesiatke prestať.

Vytiahla som si mildesortku. Zapálil mi a dojato sledoval každý obláčik, ktorý som vypúšťala z úst. Predsa bola tá katastrofa aspoň na čosi dobrá…

1. augusta 1986

O pol ôsmej sme boli – tak ako sme to mali v pláne – na ministerstve kultúry, aby sme o štvrť hodiny predstihli Šangalu. Chyba lávky – sekretárka nám prezradila, že Šangala je už štvrť hodiny u ministra. Prešiel nám cez rozum. Prišiel o štvrť. Predsa len nás predbehol. Keď sme vstúpili do ministrovej pracovne, moja prítomnosť naozaj otupila ostrie. Minister ma milo uvítal – no keď sa obrátil k Poľniakovi, predsa len pritvrdil.

– Volali z ÚV. Všetko už vedia a domnievajú sa, že vás treba exemplárne potrestať. Aj ja som práve dopočúval tú pásku. To, že ste si robili švandu zo mňa, ma nemrzí. Ale vyčítam vám, že ste si robili švandu z Gorbačova.

– No moment – povedal Poľniak. – Aj ja som si ešte včera vypočul tú pásku. To žartovanie o ministrovi tam je. Ale potom sa začala búrka a rozhlas musel nahrávanie prerušiť. To o tom Gorbačovovi na páske už nie je.

Poľniak mal zrejme dojem, a ja takisto, že to o tom Gorbačovovi stihol požalovať Šangala. Lenže – bolo to inak. Šangala nežaloval.

– Ja som počúval inú pásku – povedal minister. Rozosmiali sme sa všetci – a aj tento náš smiech sa iste nahrával na nejakú ďalšiu pásku.