Môže literatúra rozdávať rany päsťou? Texty Agoty Kristofovej tú silu majú. Agota Kristofová (1935) je Maďarka, žije vo Švajčiarsku a píše vo francúzštine. No tam, kde francúzska literatúra spletá efektné a obraznosť rozvíjajúce súvetia, čítame v jej knihách holé, takmer banálne vety. Namiesto psychologickej drobnokresby sa spolieha iba na výpovednú hodnotu každodenných činností a viditeľných aktov lásky a nenávisti.

Knihy Důkaz a Třetí lež práve vyšli v českom preklade Jana Machonina a Drahoslavy Janderovej v jednom zväzku vydavateľstva Mladá fronta.

Kontinent K

Ponuré detstvo v Maďarsku, smutný exil vo Švajčiarsku. Agota Kristofová má v sebe pesimizmus, ktorý nikdy nestráca na sile. Zrejme jedine písanie a ešte zmienka o deťoch ju niekedy presvetlia. Televízny program televíznej stanice ARTE sa volá Kontinent K – K ako o Köszeg, mesto jej detstva. Kamera ju sleduje vo vlaku, ktorý ju vezie do Maďarska.

Vesmír Agoty Kristofovej je čierny. Jej literatúra je čierna, jej humor je čierny. Jej pero, nezávislé a neposlušné, ju priviedlo do Maďarska vždy, keď Kristofová chcela písať o Švajčiarsku. Prežila doma v Maďarsku vojnu aj komunizmus a po krvavom povstaní v roku 1956 utiekla. S manželom, štvormesačnou dcérou a slovníkom sa usadila v malebnom mestečku pri jazere NeuchČtel.

Pred kamerou spomína na príchod do NeuchČtelu, na nekonečné dni šestnástich rokov v továrni na hodinky. Exil, ktorý nevie zniesť. „Keby som sa nevydala, neodišla by som. Už by som to nikdy neurobila.“ Desí ju predstava, že by mala zomrieť vo Švajčiarsku.

Čo ju tu drží? Určite nijaký muž: „Rozviedla som sa niekoľkokrát, nesmútim.“ Nemá ani priateľov. „Nemám nijaký spoločenský život, ani nechcem mať.“

Život v minulosti

Kým stovky rodených Francúzov sa domáhajú čitateľskej pozornosti košatou, vybrúsenou materčinou, cudzinku Kristofovú robí výnimočnou práve jednoduchosť. Jej knihy patria k najprekladanejším po francúzsky písaným knihám súčasnosti. „Začala som deťom rozprávať príbehy o domove a im sa to páčilo. A tak som začala písať.“ Literárny svet šokovala debutom Veľký zošit, ten dnes poznajú vo viac než tridsiatich krajinách. Pokračovanie Veľkého zošita, román Tretia lož, získal Prix du Livre Inter. Ďalší diel trilógie, Dôkaz, sfilmujú.

Kristofová prestala dávať rozhovory – iba výnimočne, ak si ju redaktori kúpia kvetmi. Rozpráva o tom, že žije minulosťou. A ešte: „Teraz mám veľa času. Predtým som chodila po svete a predstavovala knihy, odpovedala na listy, dávala rozhovory. Potom sa začali zdravotné problémy. Z univezity mi píšu študenti, ktorí čítajú moje knihy a chcú so mnou diskutovať, prosia ma o prednášky. Ale ja nevychádzam,“ hovorí českej MF Dnes.

„Čo robíte, ak nepíšete?“ pýta sa francúzsky Le Monde. „Pozerám televíziu. Najradšej americké a francúzske detektívky.“

Nahé texty

Ani písanie nevie zahojiť jej nostalgiu. Agota Kristofová si myslí, že už nedokáže udržať líniu románu. Pochopila, že vykorenenie a samota ju budú sledovať po celý život. Bez ohľadu na to, či bude v NeuchČteli alebo v Köszegu.

„Cvičila som sa v stručnosti. Mala som plné zuby sentimentu. Nechcelo sa mi písať o vnútri postáv, ale túžila som zachytiť iba to, čo je vidieť zvonka.“ V nahých textoch sa tlak príbehov nemilosrdne stupňuje. Veľký zošit je denníkom dvojčat, ktoré matka počas vojny odvezie k babičke a chlapci sa ocitajú v prostredí cynického maďarského vojnového vidieka. Ak chcú prežiť, musia pristúpiť na pravidlá hry: chladnokrvnosť a neústupnosť.

Po vojne prichádzajú päťdesiate a šesťdesiate roky – to sú knihy Dôkaz a Tretia lož. Tie vyznievajú snáď ešte ostrejšie než prvá kniha. Roztáčajú vír následkov minulosti, od ktorej sa nedá odstrihnúť. Jej zotrvačnosť ženie hrdinov nemilosrdne pred sebou úzkou uličkou, ako zdivený býk vypustený v španielskej Pamplone.

Uzavreté svety jednotlivých postáv môžu v najlepšom prípade existovať vedľa seba, ale vždy v blízkosti šialenstva, zmrzačenia, nočných hrôz, osamelosti a samovrážd. Život ako prechádzka krajinou vybielených kostí. Kristofová tvrdí – a túto jej vetu citujú všetci, čo o nej píšu – že aj tá najsmutnejšia kniha nemôže byť smutnejšia než život. Záver knihy Dôkaz, stretnutie bratov – dvojčiat sa ťažko môže skončiť inak než krachom. Citové umŕtvenie z detstva Veľkého zošita sa končí na koľajniciach pod vlakom.

ANDREA PUKOVÁ