„Prečo je pre vás také dôležité ukazovať na plátne sex? O čo vám ide?“ pýta sa francúzskej režisérky Catherine Breillatovej, podobne ako mnohí, americký New York Times. „Sex na plátne vo všeobecnosti diskvalifikuje film z kategórie takzvanej ozajstnej kinematografie a to sa mi nepáči. Niekto len preto, že ukazuje sex, ešte nerobí porno. Neplatí to v literatúre a nemôže to platiť ani vo filme. Záleží na tom, čo chcete povedať. Môžete urobiť film, ktorý bude ako literárne dielo, alebo taký, ktorý si môžete požičať v sexshope.“

Catherine Breillatová, autorka filmov Romanca a naposledy A ma soeur! (Mojej sestre!), je najznámejšou režisérkou veľmi diskutovanej línie súčasného francúzskeho filmu, ktorý narába celkom otvorene s ľudskou sexualitou. A bola aj najprominentnejším hosťom Letnej filmovej školy v Uherskom Hradišti, ktorá sa zajtra končí. Témou filmovej školy v tomto roku bol Film a erotika. Cyklus viedol filozof a spisovateľ Martin C. Putna a Catherine Breillatová tu uviedla Romancu. Hoci sa tento ročník dostal do spravodajských agentúr hlavne vďaka niekoľkým pästným sporom medzi umelcami a ich kritikmi, práve toto je už tradične veľkou špecialitou Letnej filmovej školy: nenápadná prítomnosť aktuálnej hviezdy, bokom od pozornosti médií.

Liečba vakcínou

Romanca rozpráva príbeh Marie, učiteľky trpiacej hrozným nedostatkom „sexuálnej sebaúcty“, ktorý ju uzatvára do panciera sebaľútostného masochizmu. Marie ho na sebe nenávidí, ale tiež v ňom začína nachádzať rozkoš. Ide a zoznámi sa s mužom, ktorý bude vedieť jej masochizmus rozohrať. „Je to hasenie ohňa ohňom alebo liečba vakcínou, ktorá má v sebe zárodok choroby. Jed ako protijed,“ hovorí režisérka a zároveň scenáristka. Keď ju Robert, riaditeľ školy, zviaže, je akoby iniciátorom jej sadomasochizmu. Lenže práve naopak, tým, že ju zviazal, vyslobodil ju zo situácie, v ktorej sa ona cíti byť permanentne. Breillatová: „Pre mňa tým momentom film vstupuje na nepreskúmané územie a ide proti bežnému chápaniu vecí.“ Marie je voľná, je preč z väzenia súcitiacej sebalásky.

„V skutočnosti je to dosť puritánske chápanie sexu. Keby som nebola taká puritánska, ako by som mohla nakrútiť takýto film? Keby som bola absolútne slobodná a liberálna, asi by som nemala prístup k týmto myšlienkam a vôbec - k tejto látke. Asi sme puritáni všetci. Keby sme neboli, ľudí by sa tento film nedotýkal, aspoň nie takým spôsobom, ako sa ich dotýka.“

Veľká feministka

Catherine Breillatovou sa dnes mnohí zaoberajú. Jej, a fenoménu francúzskej erotickej vlny, venoval britský Independent nedávno špeciálnu veľkú sériu úvah. Pritom každý Breillatovej film vyvoláva okamžite jednoznačné, vášnivé rozhorčenie.

Na tohtoročnej tlačovej besede na Berlinale po uvedení filmu A ma soeur! sa ako prvý prihlásil o slovo novinár, ktorý nepoložil žiadnu otázku - tak to dnes býva čoraz častejšie - ale podelil sa s prítomnými o svoje úprimné zhnusenie.

Vyhlásil, že režisérka nemá čo povedať, opakuje len známe frázy a že si pri sledovaní filmu pripadal ako obeť, ktorú zvrhlý sexuálny násilník deväťdesiatpäť minút týral, kým ju konečne zavraždil.

Päťdesiattriročná Catherine Breillatová je dávno navyknutá na to, že jej filmy označujú za pornografiu, priam je na to prichystaná. „Áno, robím vždy tie isté filmy. Už v mojom prvom filme boli zábery, ktoré hneď označili za pornografické. Boli tam z toho istého dôvodu ako v Romanci. Myslím si, že vo filme musíme rušiť hranice, nie úplne, ale musíme ich posúvať. Ja v tom nevidím nijaký škandál, keď sa hovorí o ženách pravda. Nerobím nič klzké, nejde mi o to, aby sa divák vzrušil. V tých takzvane odvážnych scénach nejde o pôžitok, ale o stud.“

Jej filmy niekedy napádajú aj ako protiženské a antifeministické. Breillatová o sebe tvrdí, že je feministka, ba ultrafeministka. Film však nie je dogma a nemožno ho vnímať ako traktát. „Keď čítam Dostojevského, nezaujíma ma jeho morálka. To tam nehľadám. Myslím si, že som dosť veľká feministka, ibaže moje filmy nie sú schematické.“

Tak výrazne ako dnes sa hranice sexuality posunuli naposledy v sedemdesiatych rokoch, až k obrazom, ktoré boli doteraz vykázané na miesto vyhradené pornografii. No pornografia len donekonečna opakuje to isté, kým film pozná príbehy, ktoré sú jedinečné. V Uherskom Hradišti ich pre účastníkov pripravili viac ako dvadsať.

ANDREA PUKOVÁ