Približne do tretiny knihy sa čitateľ s Rushdieho románom pomerne ľahko stotožní, lebo príbehy z detstva a dospievania nesú punc autentickosti a vernosť pamäti takmer fotografickej: nie náhodou je hlavná postava a rozprávač fotografom. Táto tretina knihy bude bližšie k čitateľovmu srdcu, lebo hrdina akoby bol jeden z nás, ktorí sme prežili detstvo a vyrastali kdesi na okraji sveta a ďaleko od miest, kde sa robili veľké dejiny. Hrdinovia týchto príbehov sú obklopení mnohými ďalšími postavami, figúrami a bizarnými figúrkami, ale aj ľuďmi vymykajúcimi sa z bežného štandardu a noriem. Patrí do starého, dobre známeho sveta, ktorý sa ale začiatkom šesťdesiatych rokov začal výrazne meniť.

Násilná smrť amerického prezidenta Johna F. Kennedyho akoby spustila novú dobu a Beatles (a príchod rocku) rozsiahle premeny v estetike i v mravoch. Rushdie časovo člení svoj príbeh a ďalší (zatiaľ definitívny) predel označuje rokom 1989, keď sa uskutočnil kolosálny rozpad komunistickej ríše - a nad spisovateľom bola vyhlásená fatva. Rushdie tento posledný dejinný predel traktuje bezmála ako príchod nového „zlatého veku“. Rozhodujúca je teda práve oná prvá tretina deja, keď sa začína éra „zlatých“ šesťdesiatych, realita a spisovateľova fikcia: na javisku svetových pódií sa začína objavovať Vína Apsara, čo je vymyslená superstar, najväčšia hviezda všetkých čias a univerzálna speváčka zahrnujúca vo svojej osobnosti Madonnu, Dianu Ross, Tinu Turner, Nico a ďalšie umelkyne.

„Zem pod ich nohami“ je názov piesne z albumu tejto speváčky a zem pod jej nohami sa skutočne chveje, lebo eruptívne nadšenie a davová extáza prichádzajú spoločne s otrasmi seizmickými. Najväčší problém - ako vyjadriť život a hlavne dielo tejto geniálnej ženy - zostáva ale nevyriešený. Kult speváčky pomáhajú v románe (tak ako v reále) budovať hudobní kritici, lebo tí dokážu „napísať nadšené chválospevy, ktoré ich kolegov napĺňajú závisťou“. Navnadený čitateľ teda čaká, čo vzbudzuje takú veľkú závisť.

Dočká sa. „Hlas Víny Apsary, vykríkne Sangria, je sám hudbou, hudbou v jej prazákladoch.“ Tiež tomuto slávnemu kritikovi Sangriovi akoby vyschol prameň geniálnych slov a on zostal naveky banálny a hlúpy. Našlo by sa viac príkladov, ale nedostatok vierohodnosti nie je hlavnou chybou diela. Tou je esejistické myslenie, ustavičné poučovanie a text prešpikovaný citátmi, bonmotmi a maximami. Ak chcete ukážku, tu je jeden úvod kapitoly: „Prelínanie hraníc, to, čo Erwin Panofsky pomenoval defragmentáciou, dalo v období renesancie vzniknúť modernej idei génia.“

Hovorí sa, že veľkosť románových ľúbostných príbehov je daná hlavne úprimnosťou a prostotou. Úprimnosť nechýba, zato prostota úplne fatálne. Musíte byť chodiacou encyklopédiou, aby ste rozumeli každej narážke a každému citátu. Citovaný je Eliot, Bachtin, Milan Kundera a desiatky ďalších, jeden je porovnávaný s druhým a druhý s tretím. Rushdie uskutočňuje mytologické konštrukcie i dekonštrukcie a zasa sa vracia k príbehu. Keď citáty, tak jeden z Baudelaira: „Krátko - načo toľko erudície, keď je tu nadanie?“

(Autor je básnik a literárny a výtvarný kritik)