Ak by sa Richard Gephardt (na archívnej snímke), v poradí piaty najmocnejší americký politik, stal v roku 2004 prezidentom, možno by sa svet ocitol hore nohami. Vodca demokratickej menšiny v Snemovni reprezentantov, druhej komory Kongresu, sa totiž v prednáške v Carnegieho nadácii medzinárodného mieru vo Washingtone vyjadril o vstupe Ruska do NATO. „Spojené štáty by mali spolupracovať a rokovať s inými štátmi o takých veciach, akými sú globálne otepľovanie, a o umožnení toho, aby sa Rusko pripojilo k NATO.“
Gephardt patrí k ľavému, veľmi razantnému krídlu Demokratickej strany. Priveľmi dobre nevychádzal ani s bývalým prezidentom Billom Clintonom, ktorý sa definoval ako nový demokrat s orientáciou napravo od stredu. Pochádza z rodiny ťažko pracujúceho farmára zo štátu Missouri. Často sa prezentuje ako hovorca chudobnej Ameriky. V jeho ponímaní má vláda vyberať čo najvyššie dane od úspešných a bohatých. Má veľký vplyv aj medzi odbormi a vládu súčasného republikánskeho prezidenta Georgea Busha považuje „logicky“ za stupienok k vlastnej politickej moci.
V prednáške na pôde Carnegieho nadácie zaútočil Gephardt veľmi ostro na Bushovu zahraničnú politiku. Recept, ktorý ponúka, nemusí pôsobiť šokujúco v Amerike, ale v Európe, a najmä v strednej a vo východnej tak zapôsobí určite. Ak si Putinovo Rusko s terajším „demokratickým kurzom“ vrátane protičečenskej karty, útokmi na slobodu tlače, bratríčkovaním sa s bieloruským Lukašenkom či ukrajinským Kučmom, vojenským paktovaním s Čínou, Irakom a so severnou Kóreou môže robiť nároky na vstup do NATO, tak si potom treba položiť otázku, či nedošlo k zmene politických kritérií na prijatie nových členov do aliancie. A ak by sa Rusko nebodaj jedného dňa členom NATO stalo, ako by sa na vec pozerala napríklad Čína - veď by sa NATO priblížilo až k jej hraniciam?
Sovietsky zväz mal základný nedostatok: jeho diktatúra potlačila akýkoľvek prejav demokracie a rozšírila imperiálnu moc do východnej a strednej Európy. Richard Gephardt, aj keď si nevie skutočnú diktatúru predstaviť, by nemal podliehať súčasnému Putinovmu „režimu zákona“, ktorý nastolil bývalý agent KGB. A ak sa naozaj bude o tri roky uchádzať o úrad amerického prezidenta, mal by oveľa zodpovednejšie zvážiť svoj prípadný zahraničnopolitický program.
MICHAL HAVRAN
