Na Slovensku o nich hovoríme ako o zlodejoch. Preto, lebo niektorí kradnú. Vedci nedávno zistili, prečo ľudia jednej rasy tak ťažko rozoznávajú tváre ľudí inej farby. Za túto neschopnosť je zodpovedná istá vretenovitá oblasť mozgu. V nej sídli rasizmus a jej vinou sa napríklad v šikmých očiach Číňanov podobáme my bieli ako vajce vajcu. Jej vinou sa zasa nám bielym všetci Rómovia vidia byť rovnakí, teda zlodeji.
Všetci sme rasisti, ale len málokto to prizná s tým, že chce vlastnému rasizmu aj vzdorovať. Pribúda kníh, príručiek, školení o občianskom princípe a zákonov proti rasizmu, ale nenávisť, ktorá sa živí nielen rasovým odporom, ale aj zúfalstvom z chudoby a rastúcou túžbou po odplate, rastie.
Obávam sa, že na odvrátenie hrozby rasovej zrážky nám nebude stačiť lingvistický recept, podľa ktorého je zlodej alebo vrah bezfarebný. Rozdiel medzi obyčajnou bitkou a takou, v ktorej sa tmavý i bledý stáva obeťou či násilníkom, je čoraz zreteľnejší a trvať na tom, že neexistuje, začína byť nebezpečná intelektuálna hra.
Ak bieli policajti zabijú Róma, je to taká istá rasová zrážka, ako keď skupina Rómov pri kradnutí hrušiek prizabije bieleho agronóma, hoci v prvom prípade má ešte navyše príšerný rozmer rasovej vraždy zo strany štátu. Všeobecne však prestáva platiť súvislosť medzi príčinou a následkom, ako to býva v obyčajných bitkách, a rasová nenávisť sa začína živiť sama sebou bez ohľadu na dozrievanie zemiakov.
Stojíme pred problémom, ktorý za nás nevyrieši Európska únia a v tejto chvíli ani žiadna príručka. Slovensko až doteraz zvládalo svoje problémy pomerne úspešne najmä preto, lebo existovali osvedčené recepty na ich riešenie. Lenže na potlačenie rasizmu nejestvuje recept toho druhu ako na potlačenie inflácie koruny, ktorú ubrzdí jeden dobrý tím ekonómov vo vláde a v banke.
Stojíme pred hrozbou špirálovitej inflácie rasovej nenávisti, ktorá nás môže všetkých pohltiť na dlhé roky. Ak si neuvedomíme, že sme rasisti, nebudeme schopní jej vzdorovať. Ak nimi nechceme byť, je najvyšší čas priznať si farbu a dostať poriadny strach z Rómov aj zo seba samých. Lenže naša biela vláda sa nebojí, a z toho ide na mňa hrôza.
Priznaním nášho vlastného rasizmu budeme môcť hovoriť aj o rasizme rómskom, lebo v ňom sme si rovní. Nie z lásky k Rómom, ale zo strachu pred infláciou rasovej nenávisti potom prídeme na to, že im – a tým sebe – musíme pomôcť oveľa rýchlejšie a veľkorysejšie, ako sme boli doteraz ochotní pripustiť.
