Pod Rysmi chatárči asi štvrťstoročie. Tá chata, najvyššie položená vo Vysokých Tatrách, mu prirástla k srdcu. Viktor Beránek, dušou slobodomyseľný horal, profesiou chatár a vysokohorský nosič s miernym sarkazmom hovorí, že dve lavíny za jeden rok boli lepšou investíciou ako milión do reklamy. Po tom, čo najvyššiu vysokohorskú chatu v minulom a následne aj v tomto roku poškodili lavíny, opäť slúži turistickej verejnosti. Ľudia chodia hore tak trochu aj zo zvedavosti. Mnohí si k vlastnému nákladu pridajú aj nachystané balíčky s pieskom, nadol zas berú trosky po lavínisku. A každý sa pýta – čo bude s chatou? Dočkáme sa jej novej podoby na bezpečnejšom mieste?

Aj o tom sme sa porozprávali s chatárom Viktorom Beránkom.

Aká je situácia na chate pod Rysmi v prázdninovom období?

Katastrofálna. Nepreháňam, ale posledné týždne sa to podobalo na horor. Stále pršalo a boli búrky. Denne nás navštívi 700 až 800 ľudí. Kapacita jedálne je 32 miest, v nocľahárni je 14 lôžok. Keď začne liať, každý má tendenciu nahrnúť sa do chaty. Pri najlepšej vôli sa do jedálne natlačí stovka turistov, ďalších 80 napcháme do nocľahárne, ďalší sa tlačia v našom jedinom sklade a v kuchyni. Ostatní stoja von pred chatou a dúfajú, že blesk neudrie niekde blízko. Podobne aj my. Chata nemá bleskozvody. Blesky bijú zvyčajne do Českého štítu, ak sa z neho uvoľní kamenný blok, všetkých nás tu zasype. Múr chaty je totiž po dvoch lavínach narušený a nápor kameňov by nevydržal. Je mi ľúto, ale v týchto podmienkach už chata absolútne nespĺňa kritérium bezpečnosti. Ľudia sa v búrke a nečase do nej uchyľujú v ilúzii bezpečia, ale ani netušia, akému riziku ohrozenia života sa vystavujú. Ja už odmietam brať na seba zodpovednosť v prípade, že sa niečo stane. A hrozí to každým dňom.

V súvislosti s Chatou pod Rysmi sa často hovorilo o nevhodnom mieste, pretože stojí v troch lavínových dráhach. Aj preto bývala pre turistickú verejnosť v zimnom období zatvorená. Je teda najnovšie rizikovým obdobím už aj leto?

Po tom, čo chatu poškodili lavíny, áno. Už som spomínal narušený múr a chýbajúce bleskozvody. Ale fakt, že chata je postavená na nebezpečnom mieste a je ohrozovaná aj v lete, som už spomínal veľa ráz. Nie je zriedkavosťou, najmä počas búrky, vidieť, ako letia padajúce kamene. Našťastie, doteraz sa vždy zastavili pred chatou. Nekreslím katastrofické scenáre, to sú fakty. Nie raz sme tu zažili pád uvoľnených kameňov, občas väčších ako auto. Stena Českého štítu je od chaty vzdialená asi 70 metrov, prevýšenie na vrchol je 250 metrov. Nie je problém vypočítať si, ako sa to na nás môže valiť. Ak kamenná lavína „buchne“ zhora, ten narušený múr chaty jej neodolá. Argument, že sa to ešte nikdy nestalo, sa mi zdá dosť zvláštny.

Cítiť zvýšený nápor na chatu po tom, čo bol vrchol Rysov sprístupnený ako jediný hraničný priechod s Poľskom v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier?

Veď práve! Cez Rysy z poľskej strany môžu prechádzať turisti z 35 štátov sveta, takže chata je pre nich akousi vstupnou bránou na Slovensko i do národného parku. Mala by teda aj trochu vyzerať! Už sa mi ani nechce opakovať, že nespĺňa ani základné ekologické a hygienické kritériá. Žiaľ, po dvoch lavínach a večných opravách a látaniach pôsobí horšie ako cigánska chatrč. Nehovoriac o tom, že v nej niet miesta ani na najelementárnejšie informačné centrum. V týchto búrkových letných dňoch sa potvrdilo, že poľskí turisti sa do chaty utiekajú ako do oázy bezpečia. Keď totiž začne lejak, nemajú šancu dostať sa extrémne exponovanými zrázmi späť na poľskú stranu. Vracajú sa nocovať na chatu. A medzitým nám zdola chodia ľudia, ktorí chcú zostať na nocľah. Komu mám povedať, že už nie je miesto? Koho mám poslať na zostup do lejaku, búrky, tmy? Pri najlepšej vôli v núdzových podmienkach prenocuje maximálne štyridsať ľudí. Pritom personál zväčša spí na zemi v kuchyni, a niekedy aj von.

Vlani, po rozsiahlej lavíne, sa ozývali hlasy za obnovu chaty na novom bezpečnom mieste. Prišla ďalšia zima, ďalšia lavína. Všetko, čo ste do leta stihli opraviť, všetku námahu, energiu i investície, môže opäť nasledujúcu zimu pochovať lavína. Nie je tých argumentov na novú chatu už dosť? Kde zaspal projekt výstavby na novom mieste?

Projekt novej chaty je už dávno na svete, ale ako to u nás chodí, všetko má čas. Obávam sa, že budeme čakať, kým na chate niekoho nezavalí a potom sa začnú veci riešiť. Majitelia chaty už nemajú námietky proti výstavbe na novom mieste. Sú tu už aj nejaké štyri milióny korún, od vlády, účelovo viazané na chatu na novom mieste. Aj zbierky horolezcov, či už v Čechách alebo Poľsku, existujú, ale financie budú u nás až vtedy, keď bude jasné, že nebudeme obnovovať pôvodnú chatu na mieste s hroziacimi lavínami. Pokiaľ viem, rezort životného prostredia posudzuje vplyv novej výstavby na životné prostredie, teda pripravuje štúdiu tzv. EYA. Rezort pôdohospodárstva má zas doriešiť zámenu pozemkov. Dlho to trvá, hore na chate to vyzerá ako v akčnom filme, a ja už neviem, na ktoré dvere búchať. Apelujem na zodpovedné rezorty, aby boli v rozhodovaní rýchlejšie.

Nová chata by mala stáť asi 150 výškových metrov od tej pôvodnej, ale stále je to v národnom parku, dokonca v národnej prírodnej rezervácii s najvyšším stupňom ochrany. Tam je akákoľvek výstavba zakázaná. Myslíte si, že cez toto sa podarí prehrýzť?

Pre mňa je stále prvým zákonom zdravý rozum. Myslím si, že ak ide o ľudské životy, mal by byť aj zákon ústretovejší. Projektant chaty, lavínová prevencia, statik, profesionáli z horskej služby a mnoho ďalších sa vyjadrilo, že obnovovať chatu na pôvodnom mieste je nerozum. Aj z pohľadu bezpečnosti, aj ekológie a ekonomiky. Ak by mala byť bezpečná, musela by vyzerať ako bunker či protilavínový kryt, ale nebola by veľmi funkčná. Je pre mňa prekvapujúci aj fakt, že stará, absolútne neekologická chata je pre rezort životného prostredia zrejme prijateľnejšia ako moderný projekt, spĺňajúci všetky ekologické kritériá.

Nová chata na novom mieste však vraj vyjde veľmi draho.

A vrážať stotisíce každý rok do obnovy starej, ktoré zhltne lavína, je výhodnejšie? Áno, chata na novom mieste by stála okolo 15 miliónov. Ale pozrime sa na veci aj inak. Ak budeme obnovovať chatu na pôvodnom mieste, budú potrebné lavínové zábrany minimálne za 4 až 5 miliónov korún. Navyše, stará chata je zničená, ekologické a hygienické normy absolútne nespĺňa, teda ak má byť aj funkčná, treba ju nanovo postaviť. Teda, tak či tak novú chatu treba stavať. Na starom mieste, ohrozovanom lavínami, budeme mať za päťmiliónovými zábranami 15 miliónovú chatu. Na novom mieste by na protilavínové bariéry nešla ani koruna.

Odporcovia výstavby na novom mieste tvrdia, že tam nebude možné vyriešiť zdroj pitnej vody.

Máme spracovaných minimálne šesť variantov, ako sa to dá urobiť. Skúsenosti s vodou v oblasti pod sedlom Váhy mám za tie roky také, že nemám najmenšie obavy, že by tam voda nebola.

Aké vylepšenia, okrem bezpečnostných a ekologických, by mal priniesť projekt novej chaty ?

Oproti starej chate nebude veľmi rozšírená – len o nevyhnutné priestory tak, aby nemali námietky ani hygienici, ani požiarnici. Výhodné slnečné miesto využijeme na výrobu slnečnej energie zo solárnych panelov, používať sa bude teda aj na ohrev teplej vody, spotrebujeme tak menej tuhého paliva. Dôležité je, že projekt počíta s osobitnou miestnosťou na ošetrenie zranených. Toto je teraz problém. Ako dostať postihnutého na nosidlách do preplnenej jedálne? Slušne vyhodiť turistov od stola a pred zrakmi vydesených prítomných na jedálenskom stole ošetrovať zraneného? Nebolo to ani hygienické, ani etické.

To ste tak naozaj robili?

A doteraz to tak robíme. Sťažené to máme aj tým, že napríklad v nedávnych búrkových dňoch sme mali pokazené vysielačky, nebol tam nijaký signál na mobiloch, alarmovať záchranu bežal niekto z turistov až na Popradské pleso. Tieto problémy by v chate na novom mieste odpadli. Je pripravené aj miesto pre pristávanie vrtuľníka. Táto tzv. „ošetrovňa“ by v zime slúžila ako bivak, teda miesto na núdzové prenocovanie pre horolezcov. Máme totiž overené, že aj v zime sa v okolí chaty pohybujú ľudia. Napríklad záchranári horskej služby môžu byť na akcii, niekedy prehľadávajú lavínu, alebo pátrajú po niekom aj tri dni, chatu využívajú ako oporný bod. Nechcem si ani domyslieť, čo by sa stalo, keby počas takéhoto núdzového nocľahu v starej chate spadla lavína.

Čo teda ďalej, aká je nádej, že sa turisti a horolezci dočkajú bezpečnej chaty pod Rysmi?

Šanca je vždy. Všetko doterajšie úsilie smerovalo k tomu, aby sa nám podarilo zohnať stavebné povolenie na výstavbu chaty na novom mieste. Mám pocit, že nielen ľudia, ktorí sa v horách profesionálne pohybujú, sú naklonení myšlienke stavať chatu na bezpečnom mieste. Nikto nepochybuje o tom, že v tak turisticky atakovanom prostredí chata musí byť. Podporu cítim aj zo strany horolezeckých oddielov, veď to boli práve oni, čo prišli pomáhať po prvej i druhej lavíne, vlani odpracovali 3500 hodín a tento rok už 1200 hodín bez nároku na odmenu. Už sú z nich experti na lavínami zničenú chatu. Mne je ľúto, keď si predstavím to nadšenie a úsilie a energiu, ak má byť o rok zase pochované v lavíne. Nikto si nevie predstaviť, v akých podmienkach tam títo ľudia robili, spali v mrazoch, pre víchor sa niekoľko dní nemohli dostať dole. V podobne drsných podmienkach žijú naši brigádnici, ktorí zabezpečujú prevádzku chaty v letnej sezóne. Keď mám chuť na všetko sa vykašlať a nechať to tak, spomeniem si na nadšenie týchto ľudí. To ma drží. Ale niekedy podlieham skepse. Chata pod Rysmi je síce mojou „srdcovkou“, my tam riskujeme život, ale už si vravím: nech rozhodne táto spoločnosť, či chce chatu na bezpečnom mieste.