Už to tak vyzerá, akoby sa klasické babičky minuli. Čím ďalej tým viac mladomanželov zisťuje, že sa pri výchove detí musia spoliehať na vlastné sily.

Niektorí psychológovia dokonca tvrdia, že naše deti sú na tom omnoho horšie než v minulosti, lebo im chýbajú dobré babičky starého typu. Na dnešné deti nemajú čas nielen vlastní rodičia, ale dokonca už ani prarodičia.

Babičky odložili štrikovanie, vo voľnom čase jazdia na horskom bicykli, chodia na kurzy angličtiny, surfujú po internete. Neskáču cez plot pre pierko, ani necukrujú nedeľné buchty. Láskavé babičky v poňatí Boženy Nemcovej sú vraj nenávratne preč.

Slávne babičky nikdy nemali dosť času

Herečka Ornella Mutiová, jedna z najobdivovanejších žien sveta, sa stala starou mamou v štyridsiatke. Hoci sa na vnúča veľmi tešila, vyhlásila: „Nech sa má na pozore každý, kto sa opováži povedať mi babička!“

Herečka Tereza Brodská o babičkovaní svojej matky herečky Jany Brejchovej nedávno celkom úprimne povedala: „Dáko ju to nechytilo. Ona má, samozrejme, vnuka Samuela rada, ale nie je to babička v pravom slova zmysle. Aj on ju prirodzene oslovuje Janka, a nie babička. Mama, jednoducho, nemá ten príslušný šuplík na malé deti. Ale ja sa za to na ňu nehnevám, božechráň, chápem to. Viem, že mi ho nepovaruje, a ani to od nej nechcem.“

Moderátorka Saša Petrovická, tiež pochádza zo známej hereckej rodiny. Na svoju starú mamu, známu tetu Vieru Bálintovú, si spomína rada, hoci si jej tiež veľmi neužila.

„Ňanuška Viera, ako som ju ja volala, ako taká ozajstná babička na mňa nemala veľa času. Rozprávala rozprávky všetkým, ale mne teda nie. Ja som ju počúvala len z rádia alebo z platne. Neprežila som s ňou to klasické detstvo – vnúča a babička. Veľmi zásadným spôsobom ma však ovplyvnila, keď som bola dospelá, pretože mi dala vzácnu vieru v to, že keď si človek zachová hravosť, zmysel pre humor a určitú nehu k životu, tak sa dá veľmi veľa vecí v živote vyriešiť.“

Dcéru Jiřiny Bohdalovej Simonu Stašovú zase vychovávala práve babička. Mama herečka na ňu nemala veľa času. „Vtedy som si myslela, že všetky mamy sú herečky. Keď som ju videla v televízii, chcela som tam za ňou vliezť. Babička mi len unavene povedala, aby som teda šla. Obišla som televízor a snažila som sa dnu zozadu pretlačiť. Nešlo to.“

Herečka Pavlína Filipovská ešte nie je babičkou, ale zato so svojou babičkou má spojený takmer hororový zážitok. Po revolúcii začala totiž kvôli nej podnikať s mangľovaním.

„Mangľovňa, to bol nesplnený sen mojej babičky. Tak som sa pustila do jeho realizácie ja. Stálo ma to tri roky trápenia. Svoj vlastný podnik som stále len dotovala. Po troch rokoch podnikania som sa stala pesimistkou. Ja a ešte podnikať? Už nikdy!“

Takže, ani babičkovský sen sa nevyplatí vždy realizovať.

Po babičkovaní však márne túži 54-ročná speváčka Cher, hoci je známa ako zarytá nepriateľka starnutia a všetkého, čo s tým súvisí. Napriek tomu, že jej dcéra je lesbička a syn si rád oblieka ženské šaty, stále dúfa, že raz začuje plač svojho vnúčaťa. „Bolo by to úžasné byť babičkou,“ sníva Cher.

Čo si myslia tie menej slávne babičky?

Aj najobyčajnejšie babičky sú vyťažené

Uprostred Liptova leží dedinka Ľupča. Pôsobí presne tak malebne a pokojne, ako ju opisuje turistický sprievodca.

V oknách vyložené pásikované páperové periny, na oboch koncoch dediny počuť zvonce pasúcich sa kráv a kôz, v potoku výskajú dievčatá s vykasanými sukňami. Turisti, ktorých je plná dedina, si nosia v košíkoch huby a lesné jahody. No idyla. Raj pre deti a babičky.

Uprostred dediny však niečo nesedí. Záhrada plná detí. Hrajú sa v piesku, šmýkajú, lezú na preliezkach. Uprostred leta je na dedine plná materská škôlka! Kde sú babičky? To už ani tu, na dedine pod Tatrami, ich nieto?

Zástupkyňa riaditeľky materskej školy Anna Beňová sa smeje: „Ale čo by neboli, veď aj ony samy vnúčatá do škôlky šikujú. Ale aj babičky v Ľupči chodia do práce, dokonca aj tie, čo sú už na penzii, si ešte privyrábajú, takže nemôžu celé leto varovať vnúčence. Deti sa sem nesmierne tešia a do škôlky chodia rady,“ hovorí a dodáva, že aj sama sa čuduje, aký nesmierny je záujem o ich zariadenie.

S pýchou v hlase vraví, že zatiaľ čo všade na Slovensku horekujú, že sa rodí málo detí, tu v Ľupči sa ich už tretím rokom rodí neúrekom.

Po piatej popoludní, keď autobusy a vlaky privážajú ľudí z práce, lavičky na priedomiach ožijú.

Babičky tu naozaj existujú.

Slovenské babičky sa menia

Ešte nedávno boli typické babičky obklopené húfom vnúčat a ochotne preberali starostlivosť o domácnosť a výchovu vnúčat.

Teraz zdá sa, akoby stále častejšie dávali prednosť svojim záľubám. Kupujú si horské bicykle, dokonca kolieskové korčule, zahraničné zájazdy, učia sa cudzie jazyky, študujú na univerzitách tretieho veku, chodia do klubov.

Dcéry a synovia odchovaní láskavými babičkami zisťujú, že pri výchove detí sa musia spoliehať na vlastné sily.

„Myslím si, že deti sú na tom dnes omnoho horšie než v minulosti, lebo im chýbajú dobré babičky starého typu. Na deti nemajú čas nielen vlastní rodičia, ale už ani prarodičia. Mizne klasický model, ktorý bol zjavný od päťdesiatych rokov, že keď mladá žena išla pracovať, babička zostala starať sa o jej deti,“ hovorí psychologička Mária Hanúsková.

V súčasnosti sú babičky často na vrchole pracovnej aktivity. Dnešné babičky sú moderné ženy, ktoré aktívne využívajú svoj život a neobetujú sa tzv. pre rodinu, ako to bolo kedysi zvykom.

Mnohé mladé ženy s deťmi sú prekvapené, že typ starostlivej obetavej babičky, ktorá má vždy čas na vnúčatá a uľahčí im ich výchovu, pomaly mizne.

Naša babka sa načisto zbláznila

„Moja mama zošalela, na staré kolená začala podnikať a na vnúčatá kašle,“ sťažuje sa 35-ročná zdravotná sestra Alena Klimová na svoju 63-ročnú mamu Gitu. Tá si v Senci, kde býva po odchode do dôchodku otvorila v dome malý obchod.

„Tešila som sa, až mama konečne odíde do penzie, že mi pomôže s deťmi, ale kdeže. Celkom prepadla podnikaniu. Víkendové varovanie? Ani náhodou, keby som chcela, aby zobrala deti k jazeru, pozrie sa na mňa vyčítavo, či ja neviem, čo je zodpovednosť. Ona má vraj otvorené aj v sobotu a nedeľu a na jej služby si víkendoví hostia už zvykli. Nedávno sa rozhodla, že by si mohla otvoriť aj malý bufet, nazvala by ho u Gitky, robila by minútkové jedlá a grilovala by,“ vylieva si smútok zdravotná sestra, ktorá sa nádejala, že jej mama pomôže tak ako predtým jej staršej sestre odchovať dve deti.

„Koľko ráz mi sľúbi, že na týždeň zavrie, príde mi povarovať pomôcť s domácnosťou. Ale potom mi len pošle esemesku – žiaľ, nemôžem.“

Kam sa strácajú obetavé babičky?

Staršie ženy robia dnes veci, ktoré by im kedysi vôbec nenapadli ani v najbujnejšej fantázii – splavujú rieky, chodia cvičiť aerobik alebo jogu.

„Obidve naše babičky sú príliš vyťažené a vôbec mi nepomáhajú. Robia všetko, čo predtým nemohli. Jedna si kúpila horský bicykel a jazdí s partiou priateľov na túry, druhá vedie miestny klub seniorov a na deti nemá čas. Často ani len cez víkend, ak tak len zo dve hodinky,“ hovorí vedecká pracovníčka Jana Belanová.

Nostalgicky si spomína na svoju babičku, ktorá každú nedeľu piekla buchty a na vnúčatá mala vždy čas.

„Tá sa stihla celé prázdniny starať o mňa, aj o mojich bratancov, nakŕmiť prasce, podojiť kozu, napiecť koláče, a ešte sa aj s nami bicyklovala. Dovolila nám spávať na pôjde aj jesť so psom pod stolom. Lenže moje deti o takejto babičke už môžu len snívať,“ hovorí matka troch detí, ktorá priznáva, že sa cíti byť zaskočená aktivitou svojej matky a svokry a žiarli na seniorov, ktorí odlákali jej deťom babičku.

Po revolúcii sa naskytli desiatky možností aj pre staršie ženy, takže objavili možnosti sebarealizácie, ktoré dovtedy nemali.

Dnes už aj v niektorých firmách prišli na to, že pracovníčky vo veku babičiek vôbec nie sú na zahodenie.

Sociologička Jitka Havlová hovorí: „Majú mnohé prednosti a výhody, na ktoré začínajú už zamestnávatelia prichádzať. Majú odrastené deti, a preto sa môžu plne sústrediť na prácu.

Prednosťou starších žien je spoľahlivosť a trpezlivosť. Majú pracovné skúsenosti, ovládajú emócie, vedia prijať kompromis, často chytajú druhý dych. Tiež už neplatí mýtus o odpore žien k novým technológiám a o zvýšenej konfliktnosti. Aj staršie dámy úplne bežne ovládajú počítače, internet. Ženy stredného, babičkovského veku sa už nespoliehajú na efekt svojho vzhľadu, nevytvárajú erotické napätie. Je pravda, že neozdobujú pracoviská svojou púhou prítomnosťou, zato majú iné výhody.“

Sociológovia súhlasia s tým, že postavenie babičiek sa výrazne zmenilo, nikto však tento jav doteraz detailne neskúmal.

Varujú však pred zjednodušovaním typu, že dnešné babičky sú aktívnejšie, a majú preto menej času pre svoju rodinu. To vôbec nemusí platiť všade.

O babičkách nemožno povedať nič všeobecného – jedny sa starajú o rodiny málo, lebo majú veľa šancí na vyžitie, sú však aj také, ktoré sa venujú vnúčatám viac, než je zdravé.

Ešte stále existujú aj babičky, ktoré sú senzačné a nenahraditeľné.

Babička Júlia neustále šokuje

Šarmantná Júlia Kurilová je viacnásobná babička aj prababička, svoje vnúčatá a pravnúčatá miluje, ale neobetuje sa pre ne. Siahla dokonca aj na úspory, ktoré volá pohrebné, a zaletela si na Floridu. Žije si naplno svojím životom, na staré kolená píše knihy a šokuje. Svojich najbližších dosť často. Dokonalý šok im spôsobila, keď sa pred niekoľkými rokmi rozhodla odísť do penziónu pre dôchodcov.

Zaťala sa ešte v sadre, keď si zlomila nohu.

„Nebudem bremenom na krku svojich detí.“

Bývalá „rozhlasáčka“ Júlia Kurilová má vyše 80 rokov a tento rok jej vyšla už druhá knižka, ktorú napísala v izbičke srozmermi niekoľko metrov štvorcových. Jej kniha Penzión získala v čitateľskej ankete Knižnej revue v kategórii Debut roka druhé miesto.

V izbičke má svoje najobľúbenejšie knižky, škatuľu plnú rodinnej piety, kde nechýbajú čiernobiele aj farebné fotografie, zlepovaný vejár z prvého plesu, ani plechovica od kávy s gombičkami, ktoré tak veľa pripomínajú.

Hovorí, že už ako mama sa vždy sa líšila od tých usilovných mamičiek, čo nemali na svoje deti čas, lebo stále niečo glancovali. Ona si ho vedela nájsť možno až príliš veľa.

„Iste ma neraz mali plné zuby. Ja som nemala čas glancovať, lebo to nebolo mojou najmilšou zábavou. Zato dnes sa často v duchu deťom a vnúčikom ospravedlňujem za to, že som ich mala až tak rada. Občas sa ma spýtali, a nemohla by si nás mať trocha menej rada?“

Je dnes aj úplne netypickou babičkou?

Hoci nikdy nemala v obľube ručné práce, dokáže spichnúť pravé babičkovské čipkované záclonky, aj upiecť fantastickú štrúdľu.

A sebakriticky sa vo svojom požehnanom veku spytuje sama seba: „Kde sa v nás berie tá obrovská túžba mať zo svojich detí, vnúčat, ale aj pravnúčat len samé slušné, múdre, úspešné, sčítané a po každej stránke dokonalé bytosti?

Kde berie človek, sám taký nedokonalý, odvahu žiadať to tak nástojčivo od iných? Priznáva, že najväčší pocit viny má voči prvému vnukovi.

„Mirko si tú moju mániu odniesol najviac, ten si veru najčastejšie musel želať, aby som ho mala menej rada. Chcela som, aby môj vnúčik bol najmúdrejší, najšikovnejší, najschopnejší v celej galaxii. Ako som ho len drezírovala, ako som chcela, aby vynikol.“

Ako vzácnosť si však dodnes schováva Mirkovu slohovú prácu na tému osobnosti, ktorá ho ovplyvnila.

„Tá práca je o mne, také plaché vyjadrenie by zohrialo srdce každej babky.“

Aká je najlepšia babička ?

Babička zo Starého Bělidla Boženy Nemcovej bola pre svoje vnúčatá najkrajším a najlepším človekom na svete. Poznala odpoveď na ich všetky zvedavé otázky, rozprávala im príbehy z dedinského života, z babičkiných zvykov. Z jej prísloví a porekadiel sa deti učili ľudovej múdrosti.

Táto babička však bola z predminulého storočia.

„Neexistuje definícia ideálnej babičky,“ hovorí psychologička Mária Hanúsková. Vzťahy dieťaťa a jeho prarodičov bývajú veľmi rôznorodé. Niekedy vznikajú úplne spontánne a jednoducho, inokedy sú predmetom dlhodobých rodinných problémov.

Sú rodičia, ktorí aj keby sa snažili ostošesť, babičku ani deduška k vnúčaťu neprilákajú. No, možno prilákajú, ale len tak na skok.

Medzi takýchto prarodičov patria tzv. babičky-tanečnice a dedko- via-pracanti. Babička-tanečnica príde, usmeje sa, zavtipkuje, a tak ako sa bleskovo zjaví, tak aj zmizne. Vnuci síce vedia, ako vyzerá, ale to je asi všetko. Nemajú čas s ňou niečo prežiť, porozprávať sa, pobudnúť. To isté platí aj pre deduškov – pracantov. Nikdy nemajú čas. Pracujú a pracujú, a tak s nimi nemôže byť žiadna zábava.

Existujú však aj báječní prarodičia.

To sú často práve babičky a deduškovia, ktorí spoluvytvárajú dieťaťu to, čo sa nazýva poézia detstva. Majú totiž čas. A to čas nielen na rozprávanie príbehov z detstva, ale aj čas všeobecne. Oni sa neponáhľajú. Bývajú trpezliví, pokojní, pretože vedia, že už nemajú veľa času pred sebou a že ho treba prežívať práve teraz a naplno.

V tomto si so svojimi vnúčatami dobre rozumejú, pretože tie, na rozdiel od svojich rodičov, žijú a vnímajú čas práve takýmto spôsobom. Chcú ho prežívať práve teraz a naplno.