i súkromnom živote. Asi najviac to pocítili počas bojkotov olympiád v roku 1980 v Moskve a následne v roku 1984 v Los Angeles.
V histórii športu sa však zatiaľ nikto nespreneveril humanistickej olympijskej myšlienke tak, ako sa to stalo v čase nastupujúceho fašizmu počas XI. olympijských hier v Berlíne. Bolo to práve v auguste pred 65 rokmi.
Tvoj úsmev pred svetom dosvedčí , že si v novom Nemecku šťastný. Tvoja ochota a úslužnosť potvrdia priaznivú mienku sveta o Nemecku.
Heslo ministerstva propagandy Nemecka pred OH 1936 v Berlíne
Fašistickej ideológii podľahol aj MOV
Keď 13. mája 1931 schválili na zasadnutí Medzinárodného olympijského výboru v Barcelone kandidatúru Berlína na usporiadanie XI. olympijských hier v roku 1936, ešte nikto netušil, že o necelé dva roky sa stane ríšskym kancelárom Adolf Hitler. Nasledujúce obdobie až do 1. augusta 1936, keď otvorili olympijské hry na 100-tisícovom štadióne v Berlíne, bolo už iba potvrdením dezilúzie celého športového sveta, ktorý však napriek tomu veril veľkým slovám o „mierovej olympiáde“. Napokon, fašistická propaganda to s približujúcim sa otvorením berlínskej olympiády – vrátane „generálky“ počas zimnej olympiády vo februári v Garmisch-Partenkirchene – potvrdzovala na každom kroku. Na hraničných priechodoch vítali zahraničných účastníkov nielen úsmevy, ale aj fašistické symboly, ktoré ich sprevádzali až do Berlína. A tam už boli hákové kríže aj v tých najzastrčenejších uličkách, dokonca aj v takých, kam sa cudzinec len ťažko zatúlal. Tlač a rozhlas chrlili chválu na „nové Nemecko“, na „jednotu führera a ľudu“, snažili sa presviedčať, že „Nemecko to s každým myslí úprimne“.
Nech však už totiž boli prípravy fašistov, a najmä opatrenia na zakrytie pravých pomerov akokoľvek starostlivé, na mnohých miestach v dejisku zimných hier v Garmisch-Partenkirchene boli nápisy „Psom a Židom vstup zakázaný!“
Šéf Medzinárodného olympijského výboru, belgický gróf Baillet-Latour, ktorý si vtedy okamžite vyžiadal audienciu u Hitlera, protestoval: „Pán kancelár, tie nápisy, ktoré vidia návštevníci hier, nie sú v súlade s olympijskými princípmi.“
Hitler sa na to ohradil: „Pán predseda, keď vás priateľ pozve do svojho domu, prikazujete mu azda, čo má robiť?“
„Prepáčte, pán kancelár, ale keď nad štadiónom zaveje zástava s piatimi kruhmi, už to nie je Nemecko. Je to Olympia, a my sme tam domáci,“ oponoval Baillet-Latour.
Vtedy Hitler ešte ustúpil, ale na svojej propagande pracoval ďalej.
A tak hnedý mor vtláčal pred OH v Berlíne svoju ideológiu všade, kde to len išlo. Podľahli mu dokonca aj v Medzinárodnom olympijskom výbore. Prejavilo sa to aj tesne pred otvorením hier, keď zo svojich radov vylúčil jediného člena, ktorý až do posledného okamihu poukazoval na porušovanie olympijských princípov usporiadateľskou krajinou a na zneužívanie olympijských ideálov. Ernesta Lee Jahncka, Američana židovského pôvodu, vylúčil MOV s odôvodnením, že „zradil jeho záujmy a rušil olympijský mier.“
Hajlovanie pod olympijskou zástavou
Organizátori berlínskych hier na ich príprave nešetrili. Netýkalo sa to však len výstavby olympijských objektov, štadiónov i dediny. Nad preplneným olympijským štadiónom (historické pramene hovoria o 110 000 divákoch) sa napríklad počas slávnostného otvorenia ozval aj hlas samotného zakladateľa novovekých hier baróna Pierra de Coubertina. Z reproduktorov znelo jeho posolstvo, v ktorom vyslovil presvedčenie, že „oslava XI. olympiády bude jednou z najkrajších, akú svet doteraz videl“.
Barón, ktorý v tom čase žil utiahnuto a takmer bez financií v Ženeve, akoby bol tušil úpadok ním oživenej olympijskej myšlienky, a tak do Berlína ani nepricestoval. Ochudobnil sa tým ale o akt, ktorý mal v Berlíne premiéru, a dodnes patrí počas otváracieho ceremoniálu medzi najočakávanejšie okamihy – zapaľovanie ohňa. Oheň putoval z gréckej Olympie do dejiska hier aj cez české územie. Celý akt vychádzal z nápadu významného nemeckého olympijského funkcionára Carla Diema.
Spomenúť treba aj „silu“ olympijského preukazu, ktorý dostal každý akreditovaný účastník. Olympia-Ausweiss oprávňoval na 60-percentnú zľavu na železnici, na voľnú dopravu športového náradia a potrieb do hmotnosti 75 kg na osobu i na bezplatné použitie všetkých prostriedkov hromadnej dopravy.
Nemcov však najviac fascinovalo Ríšske športové pole. Nie div, veď na budovaní olympijských športovísk na Reichsportsfelde, ktoré mal pod kontrolou sám minister pre výstavbu Frick, pracovalo denne do 500 stavebných firiem a 2700 robotníkov. Na vtedajšie pomery to bol nevídaný rozmer, ktorý priniesol ovocie v podobe množstva špeciálnych štadiónov s kapacitou 250 000 miest na sedenie a nespočítateľného množstva na státie. V susedstve hlavného olympijského štadióna vystavali Nemci plavecký štadión s kapacitou 20 000 divákov, na ukážkové športy slúžilo zase cvičisko s prenosnými tribúnami pre 75 000 divákov.
Rekordy, vrátane športových, však padali aj inde. Po prvý raz prekročila účasť športovcov hranicu štyroch tisíc z rekordných 49 krajín a na OH sa zúčastnil dovtedy maximálny počet – 593 zahraničných novinárov z 58 krajín. Mimoriadne zarezonovala aj technická novinka – súťaže snímali televízne kamery, ktoré prenášali obraz do niekoľkých obrovských berlínskych kinosál.
Propaganda na týchto hrách naozaj fungovala. Nemci vytlačili pre zahraničie v niekoľkých jazykových mutáciách 162 348 oficiálnych plagátov, k dispozícii bolo vyše 6 a pol tisíc diapozitívov, zvýrazňujúcich okrem iného prednosti nemeckého životného štýlu.
Hoci Nemci urobili všetko aj pre športové úspechy, ich početnú prevahu vyvážila kvalita mnohých zahraničných športovcov, najmä z „nižších“ rás. Predovšetkým čierna atletická legenda Jesse Owens sa so svojimi štyrmi zlatými medailami na pozadí Hitlerovho výbuchu zlosti a jeho predčasného odchodu z čestnej tribúny navždy zapísal do histórie olympiád.
Aj slávnu režisérku Leni Riefenstahlovú, ktorá v Berlíne nakrútila jeden z najpozoruhodnejších športových filmových dokumentov Boh štadióna (spolu jej tím nakrútil 400-tisíc metrov záberov), upútal fakt, že nie niektorý z nemeckých športovcov, ale práve čierny Owens sa stal najväčšou postavou berlínskej olympiády. A tak na filmovom plátne zatienil aj samotného Hitlera.
Zlaté kruhy Aloisa Hudeca
Keď som pred trinástimi rokmi navštívil zlatého medailistu z Berlína v športovej gymnastike – Aloisa Hudeca – v jeho pražskom byte, mal vtedy jeden z najstarších žijúcich československých olympionikov už osemdesiat rokov. Žil sám so svojimi spomienkami na nebohú manželku.
„Dodnes sa nehanbím povedať, že keď som súťažil, vždy som myslel predovšetkým na ňu, na rodinu. Veď pre radosť svojich najbližších som vlastne aj cvičil,“ vyznal sa rodák z Račíc pri Vyškove, ktorý, keď odchádzal ako 28-ročný na OH do Berlína, musel si na svoj desaťdenný olympijský pobyt vybrať u svojho zamestnávateľa – Národnej banky, dovolenku.
Ako on, v tom čase asi posledný žijúci pamätník berlínskej olympiády z Československa, spomínal na august roku 1936?
„Napätie medzi vtedajším fašistickým Nemeckom a Československom narastalo, a tak sme na hry odchádzali s obavami. Už po príchode do Berlína nás na železničnej stanici za Ríšskou bránou privítal nadporučík Müller s neobvyklým darčekom: každý z nás dostal trojramenný svietnik v podobe kríža. Pripadalo nám to ako symbol, že ten kríž nám darovali preto, aby nám dali najavo, čo nás v budúcnosti čaká. V olympijskej dedine sa nám už miesto neušlo. Ubytovali nás v susedných leteckých kasárňach, do ktorých sme museli chodiť cez celú olympijskú dedinu. Na konci nás čakal uzučký priechod cez vrátka, v ktorých bola vojenská stráž. Viete si predstaviť, v akom strese sme sa ocitli. Hoci, musím povedať, že stráž nás nijako neobmedzovala ani v pohybe, ani v našom programe. Bolo to však nepríjemné, pôsobilo to depresívne. Všetko sa to odohrávalo tak, ako keby sme sa počas hier stali zajatcami nemeckej armády. Nik nám nevysvetlil, prečo sme práve my nemohli bývať v olympijskej dedine.“
Aj napriek nepriaznivým podmienkam sa však práve Alois Hudec dokázal vypnúť v cvičení na kruhoch k fantastickému výkonu. Jeho finálová zostava vošla do gymnastickej histórie.
„Ani v rozhodovaní súťaží nebolo vždy všetko v poriadku. Keď som za povinnú zostavu na kruhoch dostal známku 9,4 bodu, protestoval som a žiadal opravu. Všetci boli prekvapení, mysleli si, že s takou známkou by som mal byť spokojný. Lenže ja som chcel využiť svoje právo podľa pravidiel. Urobil som dobre, pretože s 9,663 bodu som mal nádej na niektorú z medailí. Keď som na druhý deň nastupoval na voľnú zostavu, zarazilo ma po ohlásení môjho mena obrovské ticho. Ale zapôsobilo to na mňa pozitívne, pretože som sa mohol absolútne skoncentrovať a zostava s náročnými prvkami sa mi ideálne vydarila. Všetky prvky, stoje a rozpory som robil v pohode a každý prvok som držal najmenej dvakrát tak dlho, než vyžadovali pravidlá, len aby som rozhodcom nezavdal príčinu na bodovú zrážku. Keď som zostavu dokončil a zostal nehybne stáť, tribúny prepukli v obrovský jasot. Ani jeden cudzinec nemal taký úspech, a tak som si okrem zlatej medaily vyslúžil aj ocenenie za najlepší výkon v gymnastických súťažiach,“ spomínal Alois Hudec, ukazujúc na obrázkovú publikáciu o gréckej Olympii, ktorú mu venovali organizátori hier.
Súboje športovcov v Berlíne sledoval často z tribúny aj Adolf Hitler, ktorý očakával medailový dážď pre Nemecko.
Ako zapôsobil nemecký vodca na zlatého československého gymnastu?
„Keď som mal voľno, využil som každú príležitosť pozrieť si ostatné športy. My, športovci, sme mali vyhradené miesta neďaleko tribúny, na ktorej sedával Hitler. Počas ceremoniálu, keď som dostával zlatú medailu za cvičenie na kruhoch, stál vodca hádam dvadsať metrov odo mňa. Spomínam si na okamih, keď som sa mu zadíval priamo do očí, až sa naše zraky stretli. V tej chvíli sa ma zmocnilo želanie – keby sa mi podarilo prepichnúť ťa za tú nenávisť, ktorú rozosievaš vo svete. Stále mám pred očami jeho povýšenecký pohľad. Ani som však brvou nepohol a uprene som skúmal jeho tvár, z čoho určite nemal radosť. Čo viac k tomu dodať? Veď celý svet sa zanedlho po olympiáde presvedčil, že to ani nebol človek. Bola to hyena. Toľko životov odpratať z tohto sveta – to nebude nikdy hodné prívlastku ľudskej dôstojnosti.“
A ako spomínal Alois Hudec na hrdinu hier – Jesse Owensa?
„Bol to vynikajúci, ohromný chlap. Všade, kde sa objavil, ho zahŕňali obdivom a úctou. Keď prechádzal olympijskou dedinou, každý ho zdravil. Dostalo sa mi cti podať si s ním ruku, zoznámiť sa. Žiaľ, rečová bariéra mi nedovolila prehodiť s ním aspoň pár zdvorilostných fráz. Veľmi som si ho však obľúbil a až do jeho smrti som bol jeho veľkým fanúšikom a obdivovateľom.“
Po návrate z berlínskej olympiády, na ktorej prežil Alois Hudec najnezabudnuteľnejšiu dovolenku svojho života, ho riaditeľstvo Národnej banky odmenilo piatimi zlatými „päťtoliarmi“ značnej hodnoty. Alois Hudec, ktorý mal okrem športu rád záhradku, knihy a najmä zbierky hodín a mincí – nepredal ani jeden z nich. Ani v najťažších časoch, keď zúrila Hitlerova vojna.
ĽUDO POMICHAL
FOTO – ARCHÍV
