Každý deň si so železnou pravidelnosťou sadá Oscar Niemeyer za svoj rysovací pult vo svojej podkrovnej kancelárii, odkiaľ má výhľad na slávnu Copacabanu v Riu de Janeiru. Neustále tvorí architektúru, ktorá oslavuje krivku. „V mojom veku sa už musíte ponáhľať,“ povedal v rozhovore pre SME 93-ročný Oscar Niemeyer.

Vo svojej kancelárii v štýle šesťdesiatych rokov je obklopený knihami o ňom, no ako tvrdí, nikdy ich nečítal. Za vrcholné dielo Oscara Niemeyera je považované mesto budúcnosti – Brazília, nové hlavné mesto Brazílie dokončené v roku 1960. Podsaditý Brazílčan sa však len málokedy pozerá dozadu.

Čo vás teda ženie dopredu? Ako sa volá moment inšpirácie, kvôli ktorému zabúdate na vek?

„Mojou inšpiráciou je túžba vytvoriť vždy niečo nové, odlišné od toho predchádzajúceho. Chcem vytvoriť prekvapenie s príchuťou šťastia a dať ho ľuďom, ktorí na tomto svete nič nemajú.“

To všetko sa dá ponúknuť ľuďom prostredníctvom architektúry?

„Architektúra nie je dôležitá. Dôležitý je život. Aj preto môžem kresliť vznášajúce sa kaplnky, divadlá v tvare UFO, zvlnené strechy či kostoly v tvare biskupskej mitry.“

To znie ako literárne obrazy od vášho krajana Jorge Amada. Tiež ste zasiahnutý magickým realizmom?

„Mám rád fantáziu, ale musí byť zrozumiteľná ľuďom. Priťahujú ma voľne sa pohybujúce zmyselné tvary, plné zakrivení. Architektúra je ako atraktívna žena, ktorá na vás neustále ukazuje prstom a vábi vás do svojej náruče. Nikdy sa jej neviem ubrániť.“

Už vás niekedy sklamala?

„Však viete, ako to so ženami býva. Keď si myslíte, že ju máte, obráti sa k vám chrbtom. Som však starý blázon a neustále ju dobývam.“

Čím je pre vás architektúra?

„Vždy som sa snažil rešpektovať predchádzajúce architektonické školy – od elementárnych štruktúr Mies van der Roheho až po imagináciu na hranici delíria Antoni Gaudího. Navrhujem to, čo ma teší a čo je prirodzene napojené na moje bytostné korene s Brazíliou.“

Prečo nebývate vo svojom hlavnom meste, ktoré ste si navrhli? Nie ste s ním spokojný?

„Krása je v rozdielnosti. Mesto Brazília navyše leží vo vnútrozemí. Jediné rýchle spojenie so svetom ponúka miestne letisko. A ja, priznám sa, mám veľký strach z lietadiel a lietania. Aj keď som cestoval do Ameriky alebo Európy, takmer výhradne som dával prednosť lodnej doprave. Počas výstavby Brazílie som dochádzal na inšpekcie z vtedajšieho hlavného mesta, ktorým bolo Rio de Janeiro, jedine autom. Lietadlom som nepriletel nikdy! Vždy som dal radšej prednosť únavnej, štvor- až päťdňovej ceste po zemi.“

Trochu ste sa vyhli otázke, či si za svojím životným dielom stojíte aj s odstupom štyridsiatich rokov?

„Stále sa rozvíja tak, ako sme ho kedysi s urbanistom Luciom Costom projektovali. Vtedajší brazílsky prezident Juscelino Kubitschek nám dal voľnú ruku. Ukázal na jednu náhornú plošinu uprostred džungle a povedal: tak tu mi ukážte, čo je vo vás. No a my sme robili, čo sme mohli. Za štyri roky sme vytvarovali akési lietadlo, v ktorého kokpite boli vládne budovy, namiesto krídiel zase stavby zahraničných rezidencií. Všetko sme to pospájali obrovskými diaľnicami a ďalšou infraštruktúrou.“

Pôvodne však bola Brazília projektovaná pre štyristotisíc obyvateľov, dnes má päťnásobne viac. Nezrúti sa váš nápad po ťarchou populačnej explózie?

„Mesto je navrhnuté tak, že je otvorené pre svoj vnútorný rozvoj. Pri rešpektovaní istých urbanistických zásad ho nič nebrzdí.“

Mesto je na zozname svetového dedičstva UNESCO a je zaradené medzi dvanástimi najvýznamnejšími stavbami druhej polovice dvadsiateho storočia. Aký je to pocit?

„Vytvoriť mesto budúcnosti nebolo pre nás len otázkou štýlu. Išlo nám predovšetkým o priblíženie sa k pojmu ľudská príroda. Som rád, že sa nám to z veľkej časti podarilo.“

Trochu paradoxne ste po dobudovaní mesta Brazília odišli do exilu. Kto vás do neho vyhnal?

„Diktátorská vojenská vláda, ktorá bola pri moci dvadsať rokov.“

Ste známy ľavicovým zmýšľaním, ba raz ste povedali, že ste rodený komunista. Nebránilo vám to stavať kostoly a kaplnky?

„Čo sa týka svedomia mojej práce, s tým nemám problémy. Keď som navrhoval katedrálu v meste Brazília, snažil som sa vnútorne premiestniť do duše nábožensky veriaceho človeka a postavil som chrám, o ktorom som si myslel, že chcú veriaci vidieť. Mrzí ma, že som svoje politické názory viac nepresadzoval do spoločenského života. Cítim, že sa blíži nová éra Brazílie. Krajina je síce stále rozdelená na hŕstku bohatých a množstvo chudobných, ale cítim, že sa pripravuje nová spoločenská zmluva. Alebo ak chcete – spoločenský protest.“

Hovoríte, že len málokedy sa pozeráte dozadu. Čo vidíte v budúcnosti?

„Deň nasleduje po noci, pravda? Brazília sa vyvíja a chce sa zmeniť. Nechcem pri tom chýbať.“

ĽUDO PETRÁNSKY