nník SME mal vlastnú kampaň Nedaj si vziať hlas a s autobusom sme precestovali viacero okresov Slovenska – o to je znechutenie zo súčasnej politickej atmosféry osobnejšie. Po troch rokoch sme sa vrátili „na miesto činu“. Výsledok je v nasledujúcej „abecede“.Agronóm z družstva neďaleko Nitry bol v nedeľu dopoludnia mimoriadne jadrný, keď sme mu vysvetlili, čo je zmyslom našej potulky. Dzurinda je … – s celým titulkom by sme trhali rekordy v predajnosti novín, postupne však dostával náš dialóg vecnejší rozmer. Poľnohospodári premiéra v láske nemajú, zato minister poľnohospodárstva Koncoš je na tom v ich očiach podstatne lepšie. „Je to dobrý minister, má nadhľad. Nie je síce výrečný, ale rozumie tomu,“ hovoril miestny družstevník, pozoroval pár kombajnov na poli a pochvaľoval si vládne dotácie. „Ako sa žije? Ťažko. Robí sa takisto ako za starých časov, ale to, čo robilo predtým tristo ľudí, robí teraz deväťdesiat a za menej peňazí. Dzurinda by sa mal starať o krajinu. Kradne sa, rozpredáva sa národný majetok. Čo ostane našim deťom?“ Poľnohospodárovi zjavne chýbajú bývalé istoty. Dokonca až tak veľmi, že nám to, že sme zo SME, uveril, až keď videl redakčné preukazy. To sa vám asi ťažko počúva, poznamenal.

Bicykel bol pred tromi rokmi dobrým marketingovým ťahom predvolebnej kampane SDK – neprovokoval. Dnes ho nahradil predseda vlády modrým autobusom – či to však bude stačiť, aby pozdvihol preferencie svojej strany, je otázne. Na našej ceste sme sa zhovárali najmä s rozumnými ľuďmi, ani oni neskrývali skepsu z terajšej situácie. Nám bicykle poslúžili – aj keď občas sme toho v úmorných horúčavách mali plné zuby. Dedinky medzi Topoľčanmi a Nitrou však nemajú k sebe ďaleko, neraz do seba plynule prechádzajú, takže zastávky sme si určovali podľa potreby a motivácie.

Ceny nás miestami dokázali prekvapiť – štyri rezané, dva gemere a dve kofoly, to všetko za 86 korún. Ako sa dá byť ziskový pri 12-korunovej vodke či borovičke, nám krčmári s ľahkým úsmevom neprezradili. A hoci našincov dokáže naštvať, aké zľavy majú poslanci v rekreačnom zariadení v Častej-Papierničke, tamojšie ceny nie sú odlišné od väčšinového vidieckeho priemeru. Zrejme aj preto sa na vidieku dá ešte stále prežiť – kombinácia bratislavských cien s mimobratislavskými príjmami by bola zničujúca.

Cyklistov bolo na slovenských cestách skutočne dosť. Zjavne to nesúvisí so slávnou Tour de France, ale s tým, že na vidieku je bicykel významným dopravným prostriedkom. Štvorica miestnych futbalových žiačikov došla do krčmy v Ludaniciach na bicyklíkoch, dala si za stolom na dvore po malej kofole a pokračovala v prázdninovaní. Víťaz Tour Lance Armstrong by sa možno čudoval, že sme vo Francúzsku nemali ani jedného pretekára (i keď o víťazovi poslednej etapy Svoradovi narodenom na Slovensku môžeme pokojne povedať, že je náš).

S dubákmi sa roztrhlo vrece. Kým v Ludaniciach boli ženy a dievčatá na nedeľnej omši, chlapi v krčme U Fuka hneď vedľa kostola preberali bohatú nádielku dubákov – Fero ich vraj našiel päťsto. V indiánskom pube dvesto metrov nižšie bolo oveľa menej ľudí, vraj tam chodia skôr cudzí ako domáci – aj chlapi mali hríbov oveľa menej ako miestny rekordér. V Divíne pri Ružinej na druhý deň nám mladá Rómka predala celý kýblik dubákov – až pri čistení doma sa ukázalo, že ich cena bola premrštená.

Ficov Smer je na vidieku viditeľný. Na autobusových zastávkach viseli celé i roztrhané plagáty Smeru, v Hrušovanoch sa deň pred našou cestou uskutočnil prvý ročník futbalového turnaja o Putovný pohár Nadácie Smer. Miestny funkcionár v Opatovciach vedel, že v Hrušovanoch majú aj bohatších sponzorov, čo bolo vidieť na štadióne i jeho okolí (zámková betónová dlažba na chodníku vedľa poľa pôsobila trochu bizarne).

Istotou nedeľného popoludnia je futbalový zápas. Potvrdila to aj dobrá návšteva na prípravnom zápase Sokol Výčapy-Opatovce s nitrianskym dorastom. Lístok stál 15 korún. Súboj mladých nádejí s tvrdou realitou piatej ligy potešil skôr domácich fanúšikov, ktorí najprv reptali, že hrajú so žiakmi. Po prvom góle Nitranov sa miestny znalec na tribúne posťažoval, „že my vieme kričať, len šance nemáme“. Chlapi z Výčapov zapli, vyrovnali a nitrianske nádeje s profesorským futbalom zhasli. Odchádzali sme po prvom polčase s poznaním, že Nitru z momentálnej biedy nemá kto vytiahnuť – na nového Moravčíka si ešte musíme počkať.

Fajnoví Bratislavčania sa radi nechali prekvapiť, že pivo sa dá na Slovensku piť už takmer všade. Gemer padol po dlhej ceste výborne, slušne obstál aj Topvar. Zdá sa, že pivovary si svoje regióny prísne strážia. Len čo sme prekročili hranicu Topoľčianskeho okresu a dostali sme sa do Nitrianskeho, namiesto Topvaru sa čapoval Corgoň.

„Do Haliče môžeme vhodne užiť miestnej železnice. Za polhodinku pomalej jazdy vystúpime na úpravnej stanici v Haliči a po niekoľkých minútach zo stanice prídeme do úpravného mestečka, rázu väčšej dediny. Z 1237 obyvateľov je len 10 percent maďarskej národnosti a niečo Židov.“ Tak spomína na túto obec Vladimír Polívka v knižke Lučenec a kraj novohradský (1928). Dnešný starosta obce Vladimír Rehanek hovorí o 1700 obyvateľoch, železnica nejazdí od roku 1973, zostala len budova stanice, žije tu len pár maďarských rodín. Riešia sa problémy každodenné – so zamestnanosťou, s kanalizáciou, plynom. Aj v Haliči sa veci menia, aj keď určite nie tak rýchlo, ako by si miestni želali. Zneďaleka pochádza aj Jožo Pročko – na tohtoročných haličských slávnostiach sa bude hrať nielen futbal, účasť prisľúbili najväčšie hviezdy Markízy na čele s Pavlom Ruskom a Zlaticou Puškárovou. Starosta Rehanek sa tomuto rozptýleniu nebráni, hoci politické pozadie celej akcie mu je takisto jasné.

Kostoly v Topoľčanoch ani v Ludaniciach veriacim nestačili – Slováci sú stále bohabojný národ a vedia, čo sa v nedeľu patrí. V horúcom ráne stál veľký zástup aj na topoľčianskom námestí, aj na priestranstve pred ludanickým kostolom. V nedeľu predpoludním akoby do kostola smerovali všetci – dievčatká v kvietkovaných šatách, chlapci v bielych košeliach a tmavých nohaviciach, ich rodičia aj starké v širokých sukniach.

Lužianky – dedina neďaleko Nitry s vysokou nezamestnanosťou – patria najmä Vladimírovi Mečiarovi. Miestny krčmár-majiteľ remeslu rozumie a pri politických debatách vo svojom podniku je neutrálny. Ináč má ale jasno – neverí nikomu a každému z politikov by vedel povedať, čo si myslí. Mečiara s posmechom volá Vladino, o Ficovi hovorí ako o klamárovi a Dzurindu príliš vážne neberie. „Voliť sa tu bude HZDS a KDH,“ hovorí a ponáhľa sa späť za výčap, kde sa natiahol rad. Bývalého krčmára musel majiteľ vyhodiť, pretože bol stále opitý. V nedeľný podvečer je tu plno – mnohí chlapi tu vraj pravidelne míňajú svoje podpory. Do roboty sa im ani veľmi nechce, rozdiel medzi podporou a najnižšími mzdami je neveľký, pracovať sa im nevyplatí. Búrlivú atmosféru spred troch rokov si krčmár veľmi dobre pamätá – lužianski chlapi sa práve u neho posilňovali, kým si to išli vybaviť s bicyklistom Dzurindom. Hádzalo sa vtedy všeličo, nielen vajcia.

Matematika – výpočet spokojnosti obyvateľov sa jednoznačne nezačína pri vzorci vstupu do NATO a Európskej únie. Debaty o smerovaní Slovenska a jeho mieste v zjednotenej Európe ľudia nahradzujú témami konkrétnymi – lokálnymi, nanajvýš slovenskými. Ale v zásade nie sú proti. „Ja som za úniu a za to NATO osobne. Ale ľudia chcú veci hneď, nie za 20 rokov,“ povedal nám v Opatovciach miestny funkcionár, ktorý vyberal vstupné na futbal. Dzurindove solídne zahraničné výsledky slovenský vidiek oslovujú len veľmi nepriamo alebo vôbec. Voliči skôr myslia na dvojnásobné platy, vyššie dôchodky, fungujúce zdravotníctvo…

Do NATO sa Slovensko ešte len chystá, my sme v ňom v nedeľu ráno začali. Zo železničnej stanice v Topoľčanoch do denného a nočného baru s názvom NATO je to len kúsok. Zhovorčivý čašník a spolumajiteľ nám prezradil, čo sa za touto desať rokov starou značkou skrýva – Notorickí Alkoholici Topoľčianskeho Okresu. Miestny bar zaujal počas tohtoročnej prísahy aj ministra obrany Jozefa Stanka, ktorý záujem o vstup do tohto NATO závidel. Získať percentá pre takúto alianciu by zrejme nebol problém – hoci podľa majiteľa plno máva iba v piatok a v sobotu, v ostatné dni ledva zarobí na mzdy. Nočný discobar má aj odklápateľnú strechu nad tanečným parketom, čo je vraj slovenskou raritou. Ranná káva dobre padla – ešte malá obchádzka cez rozkopané centrum mesta, kde sme pred tromi rokmi mali aj zastávku s autobusom SME, a tiahneme na juh.

Malé obchody na dedinách to majú ťažké. Menšie aj väčšie obce veľmi konkrétne pocítili dopady globalizácie. Tesco, Carrefour sú pre dedinské obchody čiernou morou. Ak sa v blízkosti dedinského obchodu nachádza hypermarket, znamená to koniec. Matematika nepustí – vo veľkoskladoch nakupujú majitelia malých obchodíkov za ceny, ktoré sú vyššie ako tie, ktoré ponúkajú zákazníkom hypermarkety. Majiteľ krčmy v Lužiankach mal vedľa výčapu aj potraviny, v ktorých zamestnával šesť ľudí. Obchod musel zatvoriť a ľudí prepustiť. Zhltlo ho nitrianske Tesco.

Z viacerých úst sme počuli, že nie sú peniaze. Dozvedeli sme sa však aj iné vysvetlenie – nie sú ľudia, a preto potom nie sú peniaze. „Všetko vyzeralo dobre, vypracovali sa projekty na rozvoj agroturistiky, boli granty. Potom sa ale prišlo na to, že to vlastne u nás nemá kto robiť. Nenašiel sa nikto, kto by do toho išiel. A tak sa to celé aj skončilo,“ spomína na začiatky a koniec agroturistiky v obci Divín mladý lesný inžinier. Zrúcaniny hradu nad dedinou a zanedbaný kaštieľ na námestí – svojho času bol v ňom sklad a chovali sa tam aj svine – už koľkýkrát naznačujú, kde sa môžu nachádzať zárodky oživenia turistického ruchu a kvalitnejších služieb.

Počasie nám viac-menej žičilo – v dôsledku júlových dažďov sme našu cyklotrasu viackrát odložili, ale minulú nedeľu bolo neskutočne pekne, až necyklisticky, horúčava bola pekelná. V pondelok nás dážď zachytil medzi Veľkým Krtíšom a Lučencom, túto fázu (presun z Nitry do Lučenca) sme však podobne ako pred tromi rokmi plánovali ako prevoz autom, takže sme nechybili, keď sme si vzali len cyklistické šortky. V Haliči sa už rozjasnilo a voda v Ružinej bola akurát.

Vodná nádrž Ružiná akoby mala najlepšie roky za sebou. Mŕtvo tam síce nie je, v porovnaní so situáciou pred tromi rokmi je v kempe niekoľko nových bungalovov, dva sú však už dlhší čas iba rozostavané, bez známok stavebnej činnosti. K životu turistického centra má ďaleko, hoci príjemnej mladučkej servírke zasvietia oči, keď sa rozhovorí o adrenalínovej sobote deň pred naším príchodom, keď bolo na Ružinej plno. Poloprázdny kemp patrí súkromnej firme z Divína. Zmenilo sa niečo za posledné tri roky? Odpoveďou majiteľa je apatické pokrčenie ramien. „Politika ma nezaujíma.“ Kemp ponúka aj bývanie v bungalovoch – týždeň pre šesť osôb stojí 10-tisíc korún. „Viem, že je to drahšie ako dovolenka v Chorvátsku. Zobrali sme si úver a iné ceny si nemôžeme dovoliť. Každého štvrťroka treba splácať 200-tisícový úver,“ vypočítava rezignovane majiteľ. Kto však pôjde na takú drahú dovolenku na Slovensku? Tí, čo majú peniaze, idú k moru, pre tých ostatných je draho aj doma. A keď bude nebodaj pršať, čo sa dá robiť na Ružinej? Možností nie je veľa. Ľudí chodí každý rok menej. Kedysi sem chodievali veľké skupiny Holanďanov, dnes sa ukážu zriedka. Čechov zasa vraj odradilo, že si nemôžu cez hranice previezť potraviny – čo je síce zaujímavé, ale slovenský turizmus to zo spánku nevytrhlo. Rekreačné zariadenie Povodia Hrona s tenisovým kurtom, bazénom a mäkučkým trávnikom v nás vyvoláva otázky o sociálnom programe niektorých štátnych podnikov.

Navštíviť spolubojovníka zo základnej vojenskej služby je príjemné, zvlášť ak zistíte, že je ešte stále kamarát a zaujíma sa o život okolo seba. Milan je lesný inžinier z Divína. Prácu si nemohol nájsť 15 mesiacov potom, čo vyzliekol uniformu. Žiadosti písal všade, kde sa dalo. Pred vojnou počúval, že najprv si ju musí odkrútiť, po vojne sa všetci zaujímali o to, akú má prax. Miesto napokon našiel vo svojej rodnej obci – zamestnala ho súkromná firma spravujúca miestny 150-hektárový urbár. Dzurindovi šance Milan príliš nedáva – ľudia si vraj veľmi dobre pamätajú, čo bolo v zmluve s občanmi, a nejde len o dvojnásobné platy. „Poznám ľudí, ktorí majú zmluvu vystrihnutú.“

„Aby som mohol niekoho zamestnať na verejnoprospešné práce, musí spĺňať tri predpoklady. Natvrdo povedané: musí byť starý, sprostý a lenivý. A po troch mesiacoch, keď sa trochu zapracuje, ho musím prepustiť.“ Starosta Haliče sa na pravidlá, ktoré určujú, že na VPP možno zamestnať človeka staršieho ako 40 rokov, so základným vzdelaním a najmenej štyri roky bez zamestnania, pozerá s nechuťou. Doma musia zostávať tí, ktorí by radi robili, a do práce treba naháňať tých, ktorým sa nechce. Pred naším príchodom práve riešil problémy jedného mentálne subštandardného občana. Znechutený je aj tým, čo sa urobilo s reformou verejnej správy, kritický je najmä voči SDĽ. Výhrady má aj voči centristickým pohľadom štátnych úradníkov, ktorí od stola určujú pravidlá verejnej správy. Na starostu asi bude opäť kandidovať – najbližšie má ku kresťanským demokratom. Ako čitateľovi SME mu držíme palce, on nám zasa vybavuje vstup do haličského zámku.

Zámok sa týči v lese nad dedinou, z diaľky vyzerá pekne, ale v skutočnosti je v ňom ako po rabovačke. Keď sme videli jeho pohľadnicu, užasli sme, aký je krásny. Starosta nás upozornil, že je to letecký záber a z tých vyzerá na Slovensku pekne takmer všetko. Mal pravdu. Do zámku patriaceho do roku 1945 grófovi Forgáchovi sa v roku 1965 presťahoval Ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnutú mládež s 200 lôžkami. Ústav odišiel po revolúcii do Lučenca a odvtedy zámok chátra. Zničené staré historické maľby na stenách sa striedajú s nápismi, kto koho miluje, a pomätenými nesúvislými textami o úteku. Sprievodca nás upozorňuje na drevené stropy a kamenné umývadlo zo začiatku 17. storočia. Obrovské miestnosti sú hrozivo prázdne. Vytrhané elektrické vedenie, pozatekané steny, rozbité okná. V roku 1928 o haličskom kaštieli, ktorý patril k zámku, písali pekne: „Je veľmi krásne upravený a má bohatú knižnicu, obrazáreň a rozsiahly park, ktorý býval najkrajší na celom okolí.“ Ak zámok rýchlo nenájde nového majiteľa, sotva sa niekedy ešte objaví podobný zápis. Napriek spustnutosti si vieme predstaviť, že zodpovedný a solventný majiteľ by z Haliča urobil možno aj druhé Bojnice.

Žatva je na Slovensku v plnom prúde. Kombajny križovali v úmornej horúčave lány, na ktorých ležalo daždivými dňami pobité obilie. Susednému družstvu zrejme nepôjdeme pomôcť, nemal by kto robiť ďalšie práce, vysvetlil nám miestny družstevník. Jeden kombajnista síce pôjde na Moravu, ale to je všetko, dodal. Voči súkromne hospodáriacim roľníkom bol skeptický – nemajú financie na stroje ani na hnojivá, v okrese je ich len pár. Nedeľa pokračuje, slnko pečie a vzájomne si s kombajnistami nezávidíme.

Na rozdiel od politikov, ktorí sa pred voľbami rozbehnú po Slovensku a chcú s občanmi-voličmi hovoriť a oslovovať a získavať na svoju stranu, my sme išli skôr počúvať. Často v tých slovách chýbali pozitívne tóny, ani sami sme nimi nehýrili. Mimoriadne pestrá však bola napríklad ponuka drobných remesiel a domácich výrob v dedinách neďaleko Nitry – stala sa jedným zo zdrojov presvedčenia, že slovenská spoločnosť v zdraví prežije aj toto i ďalšie volebné obdobia.

Autor: MAREK CHORVATOVIČ, RÓBERT KOTIANFOTO SME – ĽUBOŠ PILC