„Teraz už ani neviem, či to bol sen, alebo skutočnosť. Vznášal som sa nad sebou a nad ľuďmi. Predo mnou sa objavovali postavy z mojich kníh, ktoré mi hovorili, aby som ešte zostal na tomto svete. Chvíľami sa mi zdalo, že píšem jednu zo svojich kníh, ale nedržal som v rukách pero ani ceruzku. Teraz viem, že som bol za hranicami snov. Bol to svet, kde sen už bol zase skutočnosťou.“
Slová, ktorými najslávnejší brazílsky spisovateľ dvadsiateho storočia Jorge Amado opísal pred tromi týždňami stav bezvedomia. Počas hospitalizácie v nemocnici v brazílskom meste Salvador ich pre SME sprostredkoval ošetrujúci lekár José Magalhčes Filho.
V pondelok večer sa Amado dostal do ríše snov natrvalo. Jeho srdce nevydržalo stále diabetické záchvaty. V piatok 10. augusta by mal osemdesiatdeväť rokov. „Brazília sa zahaľuje do smútku,“ vyhlásil prezident Fernando Cardoso, ktorý pripomenul, že hrdinovia Amadových kníh sa po celom svete stali slávnejšími ako sám autor. „Čo viac si môže spisovateľ želať?“
Literatúra pre päť zmyslov
Jean-Paul Sartre, s ktorým sa Amado stretával počas svojho exilu, hovorieval, že jeho texty zvádzali všetkých päť zmyslov. „Literárne obrazy v Amadových knihách sú plné farieb, zvukov, vôní, chutí a jemne ušitých tkanín viet, ktoré sa dajú hladiť rukou.“
Večný čakateľ na Nobelovu cenu za literatúru sa preslávil najmä románmi Mulatka Gabriela a Dona Flora a jej dvaja manželia, ktoré boli aj sfilmované. Do kníh Amado premietol pestré bahijské jedlá, hudbu, mestečká, kakaové plantáže, pláže, politiku, sexualitu i násilie. „Kamkoľvek idem, beriem si Brazíliu vždy so sebou,“ napísal.
Amadove knihy boli preložené do viac než päťdesiatich jazykov a vyšli v celkovom náklade vyše 30 miliónov výtlačkov. Dlhé roky bol zapáleným marxistom, a preto strávil istý čas vo väzení a v exile. Žil dokonca aj v bývalom Československu. Po odhalení Stalinových zločinov sa od komunistického prúdu oddelil a stal sa z neho umiernený socialista.
Nemám rád starnutie
Amadov popol bol už včera rozsypaný pod mangovníkom v záhrade pri jeho dome v Salvadore. Býval v ňom s manželkou – spisovateľkou Zeliou Gattaiovou, s ktorou mal dve deti – Palomu a Joaoa Jorgeho. V dome bol obklopený i opicami, vtákmi a sochami afrických božstiev v duchu takzvaného candomble. Toto brazílske náboženstvo, založené na uctievaní afrických bohov, zaznieva v mnohých Amadových dielach.
„Nemám rád starnutie,“ hovoril. „Mám z toho depresie. Viem, že sa tomu neubránim, ale prečo to musí byť také neúprosné? Viem, že som už ako spisovateľ skončil. Škoda, ešte som chcel toho veľa napísať.“
ĽUDO PETRÁNSKY
