PAULO COELHO: „Amado bol najväčší brazílsky spisovateľ aký kedy žil. Brazília môže byť pyšná, že má taký drahokam, ktorý ani smrťou nestratil nič na sile a pôvabe. Bol to veľmi nezištný a štedrý človek, ktorý mi v začiatkoch pomáhal. Ak chcete spoznať Brazíliu, aj naďalej čítajte Amada.“
OSCAR NIEMEYER: „Priznávam, moje stavby boli poznamenané aj Amadovým zázračným svetom. Hra architektonických tvarov sa vznášala na vlnách jeho literárnych obrazov. Keď sme stavali nové hlavné mesto Brazílie, povedal mi: Tvoje budovy môžu byť supermoderné, ale nezabudni, že budú v nich žiť ľudia. Vždy som si to pripomínal.“
JOSÉ SARAMAGO: „Keď som pred tromi rokmi dostal Nobelovu cenu za literatúru, povedal som, že táto cena je pre celú literatúru píšucu po portugalsky. Samozrejme, myslel som najmä na Amada. Doteraz nemôžem zabudnúť na telegram, v ktorom mi napísal: Nobelova cena je v správnych rukách. Už vtedy vedel, že túto cenu nedostane. Taký bol Amado. Dobrosrdečný, s veľkým srdcom. Bude mi chýbať.“
JOZEF BŽOCH: „V roku 1966 som bol v Uruguaji v rámci výmeny spisovateľov. Uruguajskí spisovatelia ma vtedy pozvali na posedenie do jednej domácnosti, kde bolo asi pätnásť kolegov. Medzi nimi bol aj Jorge Amado. Uvoľnená atmosféra ostro kontrastovala s mojimi predstavami. Bola to veľmi milá spoločnosť, bez najmenšieho náznaku formálnosti. Sám Amado bol mimoriadne srdečný a bolo mu jedno, že má sveter oblečený naopak. Rozprávali sme sa o Československu, ktoré dobre poznal, o literatúre a popíjali sme vínko. Vydržali sme až do rána.“
