S ich nárastom pribúdali diskusie odborníkov i „laickej verejnosti“ o ich prínose a negatívach. Časť v nich videla (minulý čas sa dá zmeniť na prítomný) záruku kvality súťaží, magnet, ktorý pritiahne do hľadísk diváka, a nevyhnutnosť pri naplnení európskych pohárových ambícií. Iní dvíhali prst - doplatia na to naše talenty! Silneli hlasy typu: tréneri si v honbe za výsledkami nedovolia nechať na striedačke drahého zahraničného hráča, našinec bude mať problémy presadiť sa a mladí, tí už vôbec nebudú dostávať príležitosť.

Medzi prvými klubmi na Slovensku, ktoré angažovali legionárku, bola volejbalová Slávia UK Bratislava. Vladimír Hančík, prezident viacnásobného majstra, spomína: „Hlavným kritériom výberu bol vždy športový prínos. Snažili sme sa ísť cestou posilnenia družstva. Dokonca pred niekoľkými sezónami sme mali tri Číňanky. Boli to skúsené bývalé reprezentantky, ktorých príchod do tímu znamenal viaceré pozitíva - vzorová bola ich technika, ale aj typická precíznosť v každej činnosti na ihrisku. Tvrdím, že bez legionárok je možnosť presadiť sa v Európe výrazne menšia. Vo svete sú popredné kluby často postavené výlučne na zahraničných hráčkach. Najtypickejším príkladom je Post Viedeň, v ktorého kádri ťažko nájsť volejbalistku s rodiskom v Rakúsku. V poslednom období kluby živoria, peniaze na nákup legionárok chýbajú, kvalitné slovenské hráčky odchádzajú von, schopných mladých je nedostatok, a tak úroveň našej ligy klesá.“

Do Európy len s cudzincami

Asi najhorlivejšie sa o tomto probléme diskutovalo v basketbalových kruhoch. Od začiatku sa prikročilo k limitovaniu počtu legionárov, ktorí mohli nastúpiť v jednom stretnutí. Spočiatku mohli byť na zápise dvaja, ekonomicky najsilnejšie kluby si ale v ďalších sezónach presadili až päť zahraničných hráčov. Teoreticky mohla pätica Neslovákov odohrať celý zápas, a to sa podľa vzoru západných štátov rozmohlo u nás aj naturalizovanie cudzincov. V Prievidzi prijal slovenské občianstvo Babič z bývalej Juhoslávie, v Pezinku Ukrajinec Lukjanec a o čosi neskôr Kazach Kuznecov. A tak sa stalo, že v sezóne 1997/98 obliekali pezinský dres Lukjanec, Kuznecov, Babič (prestúpil z Prievidze), Juhoslovan Ristanovič, Američan Walters, Gruzínec Berdzenišvili a v uplynulom ligovom ročníku mal náš šesťnásobný majster na súpiske až sedem leginárov. Argumentom vedenia Slovakofarmy Pezinok je - len so slovenskými hráčmi sa v basketbalovej Európe nepresadíme. Svätá pravda. Ale faktom je aj druhá strana mince, naši basketbalisti zohrievali v ťažkých pohárových zápasoch (až na výnimky) pezinskú lavičku. Názor, že aj to prispelo k výkonnostnému pádu slovenského mužského basketbalu do najspodnejších sfér starého kontinentu, nie je ojedinelý.

Sporná kvalita

Miroslav Rehák, bývalý reprezentačný tréner basketbalistov Slovenska, jeden z našich najuznávanejších expertov, tvrdí: „Počet legionárov je príliš vysoký. S ťažkým srdcom by som prijal limit dvoch. Veď my sme v nedávnej minulosti, pokiaľ kluby na nich mali peniaze, preženiem to, riešili problém nezamestnanosti hráčov bývalého Sovietskeho zväzu, Juhoslávie a USA. Ich kvalita bola často veľmi sporná. Sedem cudzincov, ktorí boli na začiatku minulej sezóny na súpiske Pezinka, je objektívne príliš vysoký počet. Naši hráči potom sedia na zadku na lavičke náhradníkov. Viem, že trénujú s kvalitnými basketbalistami, ale na to, že sú to slovenskí reprezentanti, dostávali v pohárových zápasoch príliš málo príležitostí. Argument, že je prínosom, že máme v našej lige jedno výkonnostne vyčnievajúce družstvo, ktoré je pre ostatné motiváciou, neobstojí. Naopak, pre Pezinok sú ligové zápasy nezaujímavé a jeho súperi si kladú jediný cieľ - čo najmenej inkasovať.“

Samozrejme, podobné diskusie prebehli aj v iných krajinách, a to nielen postkomunistických. Aj v západnej Európe mali podobné problémy. Najvyššie súťaže v Taliansku, Španielsku, Nemecku, Grécku, Francúzsku či Rakúsku sa priam hemžili basketbalovým importom. Problém vyriešila legislatíva Európskej únie, v jej členských štátoch platí voľný pohyb pracovných síl. Obmedzenia sa týkajú len športovcov z nečlenských štátov - USA, bývalej Juhoslávie a ZSSR.

Money, money

Súčasťou debát o zmysle pôsobenia cudzincov v našom športe sú „zaručene zaručené“ informácie o ich príjmoch. Podobného charakteru sú aj tie naše. Oficiálne sa o platoch športovcoch u nás zaryto mlčí.

PETER ŠEFRÁNEK