Ivan Laučík (1944), básnik a esejista, spolu s Petrom Repkom a Ivanom Štrpkom člen literárnej skupiny Osamelí bežci. Knižne debutoval zbierkou Pohyblivý v pohyblivom (1968), nasledovala kniha Sme príbuzní na začiatku (1970). Jeho ďalšie dielo vyšlo až po takmer dvadsaťročnej „normalizačnej“ prestávke: Na prahu počuteľnosti (1988), ďalej vydal Vzdušnou čiarou (1991), Havránok (1998).
FOTO – MATÚŠ ZAJAC
Ešte skôr než sme dosiahli oceán, putovali sme k svojmu prvému, takmer mliečnemu a plytkému moru na severe. Naši starí rodičia mali mora dosť, ale rodičia už nedúfali, že ho uvidia, preto aj nám tvrdili, že stačí ísť do kina a pozrieť sa tam na vlny.
Keď som sa vrátil z cesty, nemohol som povedať nikomu ani desatinu z toho, čo som zistil. Liečil som si pľuzgiere na nohách a mama mi vravela: – Bolo ti to treba? Preto som si v podpise začal písať dvojité v a to ste mali vidieť, čo sa začalo diať! Už v obyčajnej obrazárni si všimli v knihe návštev meno Iwan, pani zavolala riaditeľa a ten ma požiadal o občiansky preukaz – pozeral na môj podpis v občianskom a w tam už bolo! Jednoducho som sa tak na polícii bez výstrahy podpísal a tam si to evidentne nechceli všimnúť, nechceli nič vedieť o mori. Keby sa bol riaditeľ obrazárne opýtal, prečo si píšem meno s w, pokojne by som mu opísal našu cestu. Bol by zistil, že aj Ivan Štrpka sa môže podpísať s w, kedykoľvek si spomenie na Poľsko a more. Občas to aj urobí. Peter Repka má iné spôsoby spomienky – z ničoho nič začne hovoriť o sliepke v katedrále. Dlhý Paľo prehltne slanú slinu na tri razy.
V tom roku, keď sme už spolu uverejnili pár básničiek a článkov v Mladej tvorbe, keď ešte žil Peter Hrivnák, keď sme čítali preklady Le Roi Jonesa v rukopisoch, bolo tu aj Poľsko a veľmi vhodné leto na cestu k moru. Ivan Štrpka získal pre nás všetkých pozvania na návštevu, na ne sme dostali ružové cestovné doložky k občianskym preukazom a s hotovosťou, ktorú sme práve mali, stretli sme sa v Žiline pri rýchliku. Šťastní, že to klaplo, rozprávali sme a rozprávali celú noc vo vlaku až do Krakowa. So Štrpkom prišiel aj Dlhý Paľo, chvíľu sme skúmali, ako reaguje na naše asociácie, ale ukázalo sa, že to s ním pôjde. Peter Repka nás uprostred debaty upozorňoval na dvojčatá v baretkách s modrými žilkami na hrdlách a zase rozprával o pštrosoch. V okamihu, keď sme vystupovali z vlaku, boli sme už absolútne citliví na prítomnosť. Ihneď sme uvideli Poľsko krehké, vzdušné a plastické – dnes by sme povedali flexibilné.
Hltali sme Krakow očami, tie jeho trochu rakúske ulice plné dievčenského dychu, tie jeho praclíky a vtedy ešte konské povozy premiešané s autami značky Warszawa, uvideli sme prvú mníšku s budhistickým postojom k automobilom a živé, panebože, živé túlavé psíky (ako oveľa neskôr pri oceáne v Sagres).
Stúpali sme rampou až k bráne Wawelu a potom pár krokov pred portál katedrály a práve tam sa nám dostalo znamenia – kosti veľryby prikuté o múr veže. Hľa, temné zákutie podvedomej túžby vnútrozemia! V katedrále však zasvitol Štrpkovi akýsi trblet v oku, bolo to pri Mickiewiczovom sarkofágu – urobil rýchle gesto rukou a stratil sa v šere. Po hodine sme vyšli z katedrály do jasu dňa, Peter ešte skúmal architektúru listov divého hrozna, Paľo hľadal vchod do krýpt a Štrpka k nám už viedol dve dievčatá Barbaru a Danutu.
– Tomuto teda hovorím neverbálna komunikácia! – vyhlásil Peter, ale trochu smutne. Ja som aspoň toľko vyrozumel, že sa vraciame do mesta a Ivan s Barbarou nás na chvíľu opustia, lebo si musia niečo dôležité povedať. – A keby som sa nevrátil o dve hodiny, stretneme sa neskôr na železničnej stanici! Danutu sme zatiaľ zabávali podivným rozhovorom o literatúre, teda chceli sme zistiť, či niekoho pozná z tej našej. Vysvitlo, že pozná Čapka, Haška a Nezvala. Potom sme jej prezradili, že hoci milujeme Čapka, ten je predsa Čech a ostatní tiež, ale vlastne sa nič nestalo, lebo slovenskí spisovatelia s ňou práve teraz kráčajú po ulici a ona si môže zapísať ich mená. Aj si naše mená zapísala pre prípad, že ak sa niekedy dostane do Československa, bude sa v kníhkupectvách spytovať na naše knižky. Taktiež sme si zapísali jej meno – Danuta, milé poľské dievča. Štrpka neprišiel o dve hodiny, Danutu sme odprevadili na autobus a potom sme sa vliekli ulicami na železničnú stanicu. Zabudli sme niečo zjesť v ten deň, kúpili sme ešte chlieb a fľaškové pivo. Strácali sme nádej, že Štrpku ešte niekedy uvidíme. Stáli sme pred železničnou mapou Poľska, husto pretkanou koľajami na západe a s ich riedkou pavučinou na východe.
Štrpka sa objavil o desiatej večer s paradajkami, čo mu dala Barbara na cestu k moru. Zrátali sme peniaze a rozhodli sme sa cestovať vlakom smerom na Warszawu, t. j. kúpili sme si lístky do najbližšej rýchlikovej stanice. Potom sa uvidí…
V polnočnom rýchliku, s lístkom do najbližšieho mesta, striedali sme sa v sedení na jednom voľnom sedadle. Sprievodca prišiel včas, takže sme pokračovali v ceste ďalej do neznáma. Dal som sa do rozhovoru s mužmi v kupé – a istý pán Jacek mi opísal prepadnutie Poľska v roku 1939 z vlastnej skúsenosti. Dostal povolávací rozkaz, hlásil sa pri svojej jednotke na letisku a spýtal sa veliteľa, kde sú lietadlá. Veliteľ mu ukázal na debny. Tiché debny s francúzskymi stíhačkami, ktoré potom deň – noc montovali, hoci vedeli, že to asi nestihnú. A ani nestihli. Ale ešte unikli na sever!
Teplá poľská noc! Ďalších 50 kilometrov sedel v kupé Peter, blížili sme sa k mestu Radom. Tam by mal žiť brat mojej starej mamy, dúfal som, že ho uvidím, navrhol som preto kamarátom, aby sme prerušili cestu. Bolo však nad ránom – Mesiac v tretej štvrti, Zornička v trojuholníku, hviezda nad vežou. Tak sme si sadli na lavičku v parku a ešte sme zaspali. O chvíľu nás už budil drsný ženský hlas: Padol Ochab! Zametačka v parku bola z toho rozrušená, lenže my sme nevedeli, kto je Ochab. Bola sklamaná, že takú úžasnú a pre Poľsko dôležitú správu oznámila cudzincom.
Ešte stále bolo privčas na neohlásenú návštevu. Vedel som, že tento môj ujec zakladal v Radome pred vojnou Baťovu továreň na obuv, bývať mohol niekde blízko nej. Našli sme továrenskú ulicu, meno pod cengáčom a čakali sme, kým sa dom prebudí. A keď nám neskôr otvorila mladá pani, pribehol aj ujo Milko a zvítali sme sa. Pozvali nás na raňajky – my však hovoríme, že ihneď odchádzame – bol to len dotyk, len pozdrav. Kamaráti oznámili, že pokračujú v ceste, ja aby som chvíľu zostal, stretneme sa zajtra o 14. hodine pred Palácom kultúry vo Warszawe.
Zostal som na 24 hodín v rodine môjho uja, uvidel som dorastajúce sesternice Elvíru a Gabrielu. Teda ako? Teda tak, že ujo Milko mal už dve dcéry s prvou ženou. Tá počas vojny začala paktovať s Nemcami a s nimi aj odišla. V lete roku 1945 si ujo išiel hľadať opatrovateľku pre deti do sústreďovacieho tábora pre Pomoranských Nemcov niekde pri Slupsku a tam našiel Valiku, neskôr sa s ňou oženil a má s ňou ešte tieto dve ďalšie dcéry. Pýtam sa tety Valiky, či Slupsk nie je Stolp, to mesto, pri ktorom pristál Umberto Nobile so vzducholoďou Italia na ceste k Pólu. Moja teta o tom pristátí nevie, jednako súhlasí s menom Stolp pre Slupsk.
Rýchlo prešlo 24 hodín a ja som sa vypravil osobným vlakom do znovuvybudovanej Warszawy. Prešiel som v nej zopár dlhých nových ulíc a vstúpil som do prvého chrámu, čo mi prišiel do cesty. Na pilieri bol nápis: Tu je pochované srdce Frederika Chopina.
Bol som na správnej adrese.
Celý problém bol v tom, že som už mal prečítané poľské básničky (komplexné informácie) K. Kamila Baczyńského, ktorý zomrel vo Warszawe v tých dňoch, keď som sa ja narodil. Vedel som, čo je pod asfaltom a vedel som, že sa nič neodstane. (Ach, zle, stále zle znášam predstavu „rezu zemou“, najmä v Európe!) Našťastie sa blížila chvíľa, keď sa už stretnem s Ivanom, Petrom a Dlhým Paľom.
Blížili sa ku mne s tromi mladíkmi – povedali sme si mená a vstúpili sme rovno do výťahov Paláca kultúry, lebo traja francúzski študenti na prázdninovej ceste nám chceli z vyhliadkovej terasy ukázať Warszawu. Prekrikovali sme sa vo vetre tam hore – a kam oko dovidí, všade bolo Poľsko, Warszawa, Praga, Zoo. Francúzi nás pozvali na džús, aj sme s nimi išli kvôli začatému rozhovoru o Camusovi. Potom sme si už len sadli v parčíku a pokúšali sa rýchlo zaspať, kým je vidno, aby sme po polnoci vládali chodiť ulicami. A potom sa uvidí!
Druhý deň vo Warszawe, prechádzame cez most na druhý breh Wisly, hľadáme Zoo. Aj sme tam vstúpili zarovno so skupinkou deciek. Stáli sme dlho pri bazéne s tuleňmi. Krása lesknúcich sa tiel! Ó, Poľsko, krajina, ktorá dokáže tieto jemné tvory udržať nažive, kŕmiť ich baltskými sleďmi s pridaním vitamínov! Neskôr v Zoo zaspíme, nasadíme si však pred tým na oči tmavé okuliare, aby nebolo vidieť, že oči sú zavreté. Potrebujeme už cestovať ďalej!
V podvečer nám na výpadovke zastavilo nákladné auto, šoférovi sme oznámili cieľ cesty Gdansk, ten sa usmial a povedal, že potrebuje našu pomoc, odvezie nás asi 70 kilometrov, ale za to mu máme naložiť auto. Brali sme ten stop, lebo sme boli štyria a na korbe pod celtou môžeme byť ešte chvíľu spolu. Večer sme došli k pestovateľom uhoriek, debničky boli už pripravené, nakladanie sme skončili neskoro večer. Ticho a pokoj, v diaľke svetlá hlavnej cesty. Našli sme čosi ako hájik na pleistocénnej dune. Peter Repka sa uložil na piesok, zle dýchal, mal už horúčku, asi sa nakazil z vody, ktorú pil v Zoo. Občas sa prebral a hovoril o pštrosoch v meste. Peter bol z nás najrýdzejší bežec, v Poľsku mal so sebou aj svoje červené tretry. Položili sme mu k hlave fľašu vody, ovlažovali sme mu zápästie a čelo. Žiaľ, ani my sme nemohli zaspať, hviezdy nám pálili do očí.
Za úsvitu sme stáli na ceste a stopovali ostošesť. Zastavilo nám osobné auto s mladíkom v bielych rukaviciach, ale mohol zobrať len dvoch a len do Malborku. Rýchlo sme sa rozlúčili s Dlhým Paľom a Ivanom Štrpkom. Dohodli sme sa na schôdzke v Gdansku, v prístave, ráno, na poludnie alebo večer niektorého dňa.
My sme s Petrom postúpili o desať kilometrov na konskom povoze s gumovými pneumatikami, potom v kabíne veľkého nákladného auta a nakoniec sme šli štyri hodiny pešo do mesta Elblag, o ktorom sme dovtedy nikdy nič nepočuli. Tiekla tam však Wisla! Spali sme v parku pri chráme, tienení pred svetlom pouličnej lampy kopou kameňov. Tie boli očíslované. Ráno nás zobudili kohúty a sliepky. Jedna sliepka sa pokúšala dostať po schodoch do otvorených dverí katedrály. Prešli sme pár uličiek a natrafili sme na jednu pomenovanú po Janovi Amosovi Komenskom. Chvíľu som aj uvažoval, či sme už nie vo Švédsku… Spýtali sme sa policistu na cestu – ten nás pre istotu legitimoval a poradil nám železničnú stanicu. Vymenili sme si v banke sto korún za zlotky, kúpili si chlieb a cestovný lístok do najbližšej stanice. Sprievodca prišiel včas, a tak sme pokračovali vlakom do Gdanska. Stihli sme poludňajší termín – Štrpka s Dlhým Paľom stáli na móle a obzerali si sivý torpédoborec. More bolo na dosah, ale pohojdávali sa na ňom olejové škvrny.
A opäť sme boli šťastní ako v Žiline, všetky možnosti boli otvorené a synergia nás nadvihla a bác – rovno na motorovú výletnú loďku s odchodom na Hel o 14. hodine. A Štrpka hovorí, že tam už boli s Paľom včera, je tam výborné more!
Plavili sme sa cez zátoku, farba vôd sa začala meniť, ošplechla nás vlna – more bolo mokré.
Panebože, Hel! Tá kosa, ten jej východný cíp s majákom! Bežali sme vysokými trávami k otvorenému moru a vrhli sme sa doň. Štrpka kráčal dôstojne ako ibis po piesku, ale keď zbadal, že sa topíme, začal nás zachraňovať – navigoval nás cez chaluhy. Faktom je, že po tomto kúpeli sme trochu zmĺkli. Pred nami bola iná diaľnica, absolútna v pozemských možnostiach. Vnímali sme jej pulz. Vnímali sme sa navzájom.
Večer sme ešte uvideli pri rybárskom kostolíku kostru veľryby, jej rebrá vytvárali podobu písmena W.
Ostatný raz sme boli spolu v Malborku pri bahnitej rieke Nogat. Už sme iba stopovali autá, ale vo štvorici to nešlo. Jedno voľné miesto do Warszawy! Náhlivo sme sa rozlúčili s Petrom. Mňa unášali krátke dráhy áut na východ, pil som už len hodne vody, môj spánok sa nelíšil od bdenia. Orientovať som sa začal až v Tarnowe. Na železničnej mape Poľska som našiel miesto, kde koľaje pretínali hranice, ale nevedel som, že je to prechod len pre nákladné vlaky. Jednako som tam došiel po pražcoch. Videl som železničný most, za ktorým bolo Československo. Zastavili ma poľskí pohraničníci a vysvetlili mi, že najbližší prechod pre chodcov je o sto kilometrov západnejšie v Javorine.
V ten deň bol Peter Repka už v Bratislave. Ivan s Paľom ešte v Krakowe – chceli si požičať peniaze na vlak. Všade sa im vďaka Barbare dostalo skvelého prijatia, ale peniaze nemal nik.
Stretli sme sa napokon v neskorej jeseni v chlapčenskej izbe Petra Repku. O dvadsaťšesť rokov neskôr ma v Liptovskom Mikuláši navštívila Danuta, priniesla mi dvadsaťtri čísel ilegálne vydávaného časopisu Miesiecznik Malopolski. Naučila sa za tie roky vyrobiť tlačiarenskú čerň zo sadze a transformátorového oleja.
O tridsaťtri rokov neskôr nás na brehu oceánu v Sagres vítal pes, olizoval Štrpkovi ruku. Teda stále sme kamaráti, ale že má Štrpka psa pri oceáne, to dosiaľ nevedel z nás nik.
Autor: Ivan Laučík
