Túto nedeľu uplynie rok od zrejme najväčšej tragédie ruského vojenského námorníctva v moderných dejinách. Stoosemnásť mužov zahynulo na palube supermodernej ponorky Kursk, ktorá sa pri vojenskom cvičení potopila na dno Barentsovho mora. Príbuzní obetí dodnes čakajú na vysvetlenie – ako a prečo ich drahí zomreli. A čakajú tiež na vytiahnutie ponorky, aby mohli pochovať ich telá, píše internetová stránka BBC.

Najznámejšou z obetí je len 28-ročný dôstojník Viktor Kuznecov, ktorého telo ako jedno z mála už vlani vyniesli na súš. V jeho vrecku sa našli zápisky o posledných chvíľach ponorky. Písal ich potme, s vedomím blízkeho konca.

Kuznecovova manželka Svetlana dnes vychováva trojročného Dimu sama. Na hrob svojho muža položila tento týždeň kvety. Jej priateľka Irina Cymbalova má menšie „šťastie“ – telo jej manžela je stále uväznené v kovovom vraku. Od nehody sa stretávajú denne. Obe dostali od námorníctva nové domy, kompenzáciu za smrť živiteľov rodín. Možno viac než peniaze im však chýba odpoveď na niektoré otázky.

„Hovoria nám len – pozerajte televíziu a všetko sa dozviete,“ hovorí Irina. Svetlana je skeptická: „Nie som si na sto percent istá, že nám to vôbec niekedy povedia. Budú proste rôzne verzie – pretože taká je naša krajina.“

Na vytiahnutí ponorky na hladinu z hĺbky okolo sto metrov sa už niekoľko týždňov pracuje. Rozkaz znie – oddeliť a nechať na mieste prednú sekciu. Práve tu sa odohrali dva osudné výbuchy (pravdepodobne „samovoľná“ explózia torpéd) a podľa niektorých zdrojov tu vraj sú ďalšie nevybuchnuté torpéda. „Stále sú tu nejakí novinári, ktorí tvrdia, že velenie námorníctva tají príčiny nešťastia. Je to úplne nepravidivé… snažíme sa o maximálnu transparentnosť a otvorenosť a rodiny informujeme o vyšetrovaní veľmi dobre,“ tvrdí hovorca námorníctva Igor Dygalo.

Telá sú teda ešte na dne, príčiny nehody sú nejasné a ktovie, či vôbec niekedy jasné budú. Ale už teraz sa Rusko chystá postaviť svojim hrdinom pamätník. Bude stáť v meste Kursk a pracujú na ňom dvaja sochári. Myšlienka je jednoduchá – veliaci môstik ponorky so 118 menami tých, ktorí zomreli. Sochári si želajú, aby mal pomník veľkosť skutočného veliaceho môstika.

Jeden z nich Nikolaj Krivolapov pripomína, že to bude vlastne jediný hrob námorníkov a príbuzní budú mať „kam ísť“. Irina Cymbalová by však bola predsa len radšej, keby telo jej muža konečne dôstojne pochovali v skutočnom hrobe.

(bj)