ch ordináciách. Až raz prišiel Vladimír s mamou na českú kliniku. Zvyknutý na zahraničné nemocnice, kde sú čakárne plné hračiek a steny pomaľované veselými obrázkami, začudovane sa spýtal, prečo je tu všetko také smutné. A to bol vlastne začiatok Archy Chantal, nadácie, ktorá sa zameriava na zlepšovanie a zútulňovanie prostredia detských nemocníc v Čechách a na Morave. Spolupracujú s ňou mnohí poprední umelci a vďaka ich úsiliu sa tisíce detí cítia v nemocniciach príjemnejšie.
Na Slovensku sa na čosi podobné podujala výtvarnícka rodina Augustínovcov. Aj ich na nápad pomáhať nemocniciam priviedla dcérka. Aj keď v tomto prípade to bol smutnejší príbeh – na začiatku bola totiž hrozba onkologického ochorenia. Prišlo to úplne nečakane, keď výtvarníkovi Andrejovi Augustínovi, vychystanému s manželkou a deťmi na zimnú lyžovačku, obvodná lekárka oznámila, že zdanlivo nevinný opuch nožičky ani nie dvojročnej Nikolky má na svedomí nádor.
Blesk z jasného neba
Andrej Augustín študoval v Prahe. Po „umprumke“ sa síce vrátil do Bratislavy, oženil sa a narodili sa im Adamko a Nikolka, no v lete v deväťdesiatom štvrtom sa aj vzhľadom na vtedajšiu spoločensko-politickú situáciu presťahoval s rodinou do Prahy. Po pol roku sa už v novom bydlisku cítili ako doma a vybrali sa na zimnú lyžovačku. Večer pred odchodom si však mama všimla, že dcérka má opuchnutú nožičku. Pripisovala to nejakej alergickej reakcii, no pre istotu sa rozhodla, že skôr, než vyrazia do hôr, zastavia sa u obvodnej lekárky.
„Lekárka položila Nikolku na vyšetrovací stôl, pozrela jej nohu a začala prehmatávať bruško. A hneď nám na plné ústa oznámila, že je tam nádor,“ spomína Andrej Augustín na začiatok najhorších chvíľ ich rodiny.
„Skoro som omdlel, bol to strašný šok. V prvom momente som chcel lekárke vynadať, čo si to dovoľuje, obvoďáčka jedna, len tak povedať takú hroznú diagnózu. Veď nemala v ruke žiadne odborné vyšetrenia a Nikolka nemala nijaké problémy, ani pri kúpaní sme hrčku nezaregistrovali. Zrazu tam však bola, na boku pod bruškom. Ako nám lekárka vysvetlila, bránila cirkulácii krvi, preto noha opuchla.“
Neskôr sa Andrej Augustín v duchu obvodnej lekárke stokrát ospravedlnil. Ukázalo sa totiž, že mala pravdu. Aj vďaka jej pohotovej a správnej diagnóze napokon všetko dobre dopadlo. „Bolo to šťastie, že sme sa dostali práve k nej. Hneď spoznala, o čo ide, a veci nabrali rýchly spád.“
Rodičia sa dozvedeli, že dieťa musí ísť okamžite do nemocnice. K šoku z choroby sa pridružil aj prozaický problém – kam. Dovtedy chodievali s deťmi k lekárom iba v Bratislave a pražské reálie nepoznali.
„Zhodou okolností som však mal v decembri spoločne s Petrom Faltusom výstavu grafík. Jej súčasťou bola aj dražba, z ktorej výťažok šiel pre detskú onkológiu v motolskej nemocnici. Odtiaľ som vedel, že je tam pán profesor Koutecký, preto mi hneď napadlo ísť do Motola.“
Napriek tomu, že bol piatok, všetko išlo strašne rýchlo. Nikolku hospitalizovali, cez víkend jej spravili potrebné vyšetrenia a v utorok ju operovali.
„A potom sme týždeň čakali na verdikt, či je vyoperovaný nádor zhubný alebo nezhubný.“
Na onkológii
Čo prežíva rodič, ktorého dieťa sa zrazu ocitne na onkologickom oddelení, ťažko opísať. „Našťastie, Nikolka tam ležala krátko a náš príbeh mal šťastný koniec, ale aj tak sa dodnes pri spomienkach nedokážem ubrániť dojatiu. Videli sme ľudí, ktorých deti tam chodili mesiace aj roky, podstupovali ožarovania, chemoterapiu. Rodičia sa väčšinou potrebovali vyrozprávať. Ale my sme boli takí šokovaní, nepripravení, že sme nevládali počúvať ich smutné príbehy. Jednoducho, vtedy to nešlo.“
Našťastie, už pri operácii zazneli optimistické správy. Nádor bol opuzdrený, dal sa vybrať celý. No bolo treba čakať na výsledky z histológie, či sú bunky rakovinové alebo nie. Bol to najdlhší týždeň v živote.
„Nikolka bola maličká. Nevedela ani dobre chodiť, ani rozprávať, pocity vyjadrovala cez emócie. Bolo to veľmi dojemné. A potom za nami prišla službukonajúca lekárka s najradostnejšou správou. Že nádor je nezhubný a Nikola bude v poriadku.“
Rodičov síce upozornili, že nádorové bunky sú agresívne a môže nastať recidíva, ale našťastie, pravidelné kontroly ukazujú, že je všetko v poriadku.
„Povedali nám, že Nikolka nikdy nebude môcť športovať, detský organizmus je však obdivuhodný. Všetko sa krásne zahojilo a ona dnes lyžuje, bicykluje, lozí po stromoch.“
Byrokratické peripetie
Zdravotný problém bol zažehnaný, nastali však problémy byrokratické. Keďže v tom čase už bolo Československo rozdelené, začali sa ťahanice so zdravotným poistením. „Vtedy síce platili nejaké dohody medzi slovenskou a českou poisťovňou, no keď česká žiadala o vyrovnanie dlhov, zo Slovenska začali tvrdiť, že operácia nebola akútna, že Nikolku mali liečiť doma, a tak podobne. Bolo mi to nesmierne trápne, o to viac, že českým lekárom som bol nesmierne vďačný, navyše viem, v akej situácii sú dnes nemocnice. Hanbil som sa, pre nevyrovnané účty mi bolo nepríjemné chodiť na kontroly. Dodnes to nie je doriešené.“
Rodina rozmýšľala, ako by sa mohla odvďačiť, a tak sa rozhodli využiť to, že Andrej, mama aj brat sú výtvarníci. Rozhodli sa pomáhať obrázkami.
„Založili sme Nadáciu detskej nádeje. Aj keď sme napokon naše aktivity robili hlavne pre slovenskú detskú onkológiu, nie pre Čechy, kde Nikolu operovali, myslím si, že vo finále je to jedno. Nehovorím, že sú to veľké peniaze, ale každý rok sa snažíme dať dokopy nejaký obnos pre onkologické oddelenie na Kramároch.“
Najprv darovali Augustínovci na Kramáre vlastné obrázky, potom sa snažili prispieť aj finančne. Dva razy usporiadali v Štúdiu S spoločne s Bohušom Bachratým charitatívny program, v ktorom vystúpili rôzni umelci, a uskutočnila sa dražba umeleckých diel. Majú tiež dohodu s jedným hudobným nakladateľstvom, ktoré dáva na onkológiu korunu z každého predaného nosiča. Od farmaceutickej firmy sa im podarilo získať väčšie množstvo vitamínov, ktorým sa zakrátko končila záručná lehota, takže by sa už nestihli predať. V nemocnici ich deti dostali hneď. Alebo iniciovali vydanie detskej omaľovánky, ktorú nakreslili slovenskí výtvarníci, a výťažok z jej predaja išiel do nemocnice. Práve teraz dokončuje Andrej Augustín ilustrácie do knižky Savu Popoviča O malom tučnom dievčatku a časť honoráru pôjde na onkológiu.
„Rád by som však bol, aby peniaze prichádzali pravidelne. Inšpiroval ma jeden český projekt. V Mladej fronte sa cez noviny konajú dražby umeleckých diel. Ľudia si už na to zvykli, aukcia funguje a peniaze prichádzajú pravidelne. Chcel by som pre túto myšlienku získať aj niektoré slovenské noviny či časopis.“
Zopár faktov na záver
Pred tridsiatimi rokmi sa onkologické choroby u detí na Slovensku vôbec neliečili a všetci pacienti umierali. Dnes pri priaznivejšej forme leukémie prežíva až 80 percent chorých, rakovina lymfatických uzlín sa vylieči u viac než 90 percent detí, včas diagnostikovaný nádor na obličke má takmer stopercentnú šancu na vyliečenie.
Na Slovensku ročne pribudne asi 180 onkologicky chorých do 15 rokov. Prísť včas je najdôležitejším predpokladom úspechu. Problémom ale je, že nádory u detí rastú zväčša na miestach, kde ich nevidieť – v hrudníku, brušku, hlavičke – a príznaky sa môžu prejavovať aj niekoľko mesiacov ako bežné detské ochorenie. Preto, keď lekár nezistí príčinu, prečo sa dieťa sťažuje na bolesť hlavy, stalo sa nešikovným, zhoršilo sa v učení, trápi ho bruško (prípadne sa aj zväčšuje), kašle, má zvýšené teploty, mení sa mu nálada a podobne, mal by myslieť aj na nádorové ochorenie a poslať ho k onkológovi.
Dôležité je nielen včasné diagnostikovanie, ale aj následné preventívne prehliadky. Všetci vyliečení pacienti by mali byť doživotne sledovaní, pretože liečba máva množstvo následkov. No najmä, hrozí zvýšené riziko výskytu iných nádorov. Preto je dôležitá životospráva, nepodceniť žiaden zdravotný problém a samovyšetrovanie.
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
