Patrí medzi veľkých rozprávačov. Je jedným z tých, čo vyšliapavajú dávno zabudnuté cesty. Ako blúdiaci Kolumbus križuje medzi komerciou a umením, medzi obrazmi a textmi. Diváci a kritici si ho prehadzujú ako horúci zemiak. Pre koho vlastne nakrúca svoje zvláštne, vizuálne, búrlivé filmy. Občas strhnú mýtickou jednoduchosťou, inokedy komplikovane patetickou vášňou.
Ridley Scott (1937) je jedným z tých Angličanov, ktorí dokázali dobyť Ameriku, pretože do nej videli „zvonka“. Napriek tomu Oscar za réžiu Ridleymu Scottovi stále uniká. Pri Thelme a Louise ho mal na dosah. Pri Gladiátorovi ho už videl vo vitríne. Doteraz rezonuje jeho stuhnutá tvár, keď Oscar prekvapujúco poputoval Stevovi Soderberghovi.
Čo sa vám v tej chvíli preháňalo hlavou? Gladiátor zbieral Oscary, no tam, kde sa najviac očakával, neprišiel.
„V tej chvíli som si myslel, že som dobre nepočul. Že snívam, alebo môj mozog dostal kŕč. Samozrejme, neskôr som sa z toho dostal a Soderberghovi som zablahoželal. Dnes to už beriem s väčším nadhľadom. Idem ďalej a rozhodne nekončím.“
Myslíte si, že Hollywood vám stále neverí?
„Neviem. Občas sa mi zdá, že moje filmy nemajú režiséra. Aspoň v očiach tých, ktorí rozdávajú ceny. Po Oscaroch prišiel za mnou Steven Spielberg a utešil ma: Vykašli sa na to, ani mne ho dlho nechceli dať. Raz som počul, ako si jeden akademik povzdychol. Ach, áno, ten Scott. To nie je Ridley, ale riddle. Som teda pre nich stále hádankou.“
Raz vám vyčítali, že nabúravate hollywoodske istoty. Nie je tam ukrytá tajnička?
„To som počul a vraj svojím egom vytváram svojbytné obrazy. Možno. Ja vo svojich filmoch pripomínam, že kinematografia je len snom o našom úniku do veľkých príbehov, v ktorých nachádzame seba samých.“
Nie je to aj preto, že vaše filmy akoby mali rozdielny rukopis? Od takej Thelmy a Louise po G. I. Jane je to poriadny skok.
„Asi chcete povedať, že sú rozdielne kvalitou. Stále idem do filmu s plným nasadením. Vyžadujem od seba i od okolia maximum. Ale to poznáte, niektoré okolnosti neovplyvníte. Raz je to producent, ktorý nerád vidí, keď sa rozpočet navršuje, inokedy indispozícia hercov, potom má zas produkcia problém s tým, aby postavila požadované kulisy.“
Nie je chyba aj vo vás?
„Ale áno, len si ju nerád priznávam.“
Akoby ste pracovali v „zóne súmraku“, na rozhraní komerčného zabudnutia a umeleckej večnosti. Iná cesta pre vás neexistuje?
„V drvivej väčšine nenakrúcam pre seba, ale pre divákov. Preto som pod stálym tlakom, aby som svoje vízie prekladal do zrozumiteľnejšej podoby. Ak chcete prirovnanie, moje filmy sú väčšími či menšími kompromismi medzi snom blízkym dospelo komplikovanej duše a žuvačkovo detinským snením publika.“
Vráťme sa k vašej ére sci-fi. Blade Runner a Votrelec sa považujú za prelomové diela vo svojom žánri. Prečo ste sa k tejto téme už nevrátili?
„Po Blade Runnerovi som ju z môjho pohľadu považoval za vyčerpanú. Okrem toho prichádzali ponuky z iných žánrov, ktoré ma zaujali. Nevylučujem, že sa k sci-fi ešte vrátim.“
Na budúci rok je avizovaná premiéra vášho nového filmu Black Hawk Down. Ktorým smerom sa vydáte tentoraz?
„Pôjde o drámu na motívy knihy Marka Bowdena. Scenár napísali Stephen Gaghan, Ken Nolan a nechýbal ani môj dvorný scenárista Steven Zaillian. Je to príbeh podľa skutočnej udalosti, ktorá sa udiala v októbri roku 1993 počas vojny v somálskom meste Mogadišo. Elitná jednotka armády Spojených štátov mala uniesť dôstojníkov generála Mohameda Farraha Aidida. Akcia sa skončila fiaskom. Dve helikoptéry US Air Force s označením UH-60 Black Hawk boli zostrelené, zahynulo osemnásť amerických vojakov a sedemdesiattri ich bolo zranených.“
Neotvoríte tým citlivú ranu americkej hrdosti?
„Asi áno, ale minulosť je vtedy poučná, keď sa o nej vie.“
ĽUDO PETRÁNSKY
