aký u nás, ale ani inde nemal v takom koncentrovanom programe obdobu ani v literatúre, ani v divadle, ani vo výtvarnom umení.

V Nemecku to bol typický smer začínajúceho sa 20. storočia a následných dvoch desaťročí. Charakteristický bol preň rozklad foriem, výrazný, dravý, syntax rozbíjajúci jazyk, dôraz na vnútorný deštruktívny zážitok, pocit chaosu a disharmónie sveta.

V spomenutej antológii je aj rakúsky básnik Georg Trakl (1887 - 1914), jeden z najväčších a súčasne najtragickejších predchodcov a reprezentantov expresionizmu, ktorému za života vyšli len dve básnické zbierky (Básne, 1913, a Sebastián v sne, 1915 - z nej mal však v rukách už len stĺpcové obťahy) a u ktorého je takpovediac znamienko rovnosti medzi vlastnou existenciou a básňou. Vďaka kvalitnému prekladu Mily Haugovej (vedľa Petra Zajaca je aj autorkou druhého doslovu v knižke) a Milana Žitného sa výber z Traklovej posmrtnej zbierky Sebastián v sne dostal teraz aj do slovenčiny (Občianske združenie Studňa, ilustrácie z pozostalosti Petra Ondreičku, technické spracovanie František Jablonovský).

Trakl začal písať a uverejňovať básne a prozaické texty ešte pred dvadsiatkou; básne spočiatku vo viazanej forme, v pravidelných štvorveršových strofách; ale Sebastián v sne má už uvoľnený verš, nepravidelný rytmus, narúšanú logiku, nesúvislý sled obrazov, významové ruptúry a predovšetkým mnohovrstevnosť myšlienok. Autor nesituuje motívy básní do mesta - má iba jedinú báseň o Viedni - ale do prírody, vidieckeho prostredia v okolí rodného Salzburgu a podobne. Lenže toto všetko sú len vonkajšie znaky, škrupiny, v ktorých sa skrývajú jadrá Traklových výpovedí, či skôr spovedí: básnik totiž nesie v sebe okrem každodenných bremien (nedokončené gymnázium, nestálosť v zamestnaniach) aj bremená ťažšie: drogovú závislosť a incestuózny vzťah so sestrou. Nezveruje sa s tým prostredníctvom básne, ale tieto osudové traumy zanechávajú nezmazateľné stopy v jeho ťažkých, smutných, bezvýchodiskových veršoch. Navyše, na senzitívneho básnika, vnímajúceho vtedajší stav sveta, vplýval ešte onen povestný fin de siecle s jeho dekadentizmom a nihilizmom.

Vníma ho aj v novom storočí, cíti sa ako „odcudzenec“, stále si pripomína hlavnú tému svojej poézie, smrť a pominuteľnosť, čo nadobudne celkom bezprostredný význam, keď ho v auguste 1914 povolajú na front a vtedy napíše svoju najznámejšiu báseň Grodek, kde sa vysloví, že „všetky cesty vedú k čiernemu rozkladu“. Prežil síce boje o toto mestečko, neprežil však otrasnú situáciu, keď mal ako sanitný dôstojník - vyštudoval farmáciu - zachraňovať desiatky ranených vojakov. Zomrel v krakovskej nemocnici na predávkovanie kokaínom.

Peter Zajac nazval v neobyčajne inštruktívnom doslove Trakla prekliatym básnikom, naznačiac zároveň problémy pri jeho prekladaní. Trakl naozaj patrí k tejto skupine básnikov - Baudelaire, Rimbaud, Verlaine a iní - ktorá písala preto, lebo osobne trpela, a v spoločnosti trpela preto, lebo písala.