Trinásteho augusta 1961 začali stavať Berlínsky múr - ako a prečo, opisujú v týchto dňoch všetky noviny sveta. Spisovateľ THOMAS BRUSSIG sa však preslávil búraním tohto monštra. Nie, pád Berlínskeho múra nespôsobili demonštrujúce masy, ale zakomplexovaný synček dôstojníka východonemeckej štátnej bezpečnosti Klaus Uhltzscht - v Brussigovej knihe Hrdinovia ako my. Symbol železnej opony konkrétne zrušilo Uhltzschtovo nadmerné prirodzenie.

Aj druhý Brussigov bestseller Na kratšom konci ulice sa odohráva v rozdelenom veľkomeste, v miestach, kde je natiahnutý ostnatý drôt, vo svete, ktorý zmizol s múrom. Slnečná alej - Sonnenallee sa začínala v NDR a končila sa na Západe. Jej hrdinovia boli v sedemdesiatych rokoch apolitickými tínedžermi, ktorí trávili čas počúvaním muziky, zháňaním posledných LP Rolling Stones a všetkého ostatného, čo voňalo Západom. Berlín tých čias bol niečím jedinečným. Tí, čo dospievali na východnej strane múru, v skutočnosti ani tak netúžili cestovať po svete, ako vidieť na vlastné oči druhý koniec Sonnenallee. Najfascinujúcejším z celého Západu bola vodička, po ktorej zázračne mizli potupné vriedky.

Brussigov román Hrdinovia ako my sa predal takmer v polmiliónovom náklade a autor odvtedy poskytuje rozhovory iba pod dohľadom svojho vydavateľstva Verlag Volk & Welt. Salingerov ctiteľ Thomas Brussig, dnes už hyperhviezda, pôsobí napriek tomu placho a na otázky odpovedá tichučko. „Predsa som len Osi,“ hovorí.

Čo ste cítili, keď v roku 1989 padol Berlínsky múr?

„Bol to najkrajší deň v živote.“

Nemecká kritika vám hovorí majster východonemeckého retra. Znie to dosť príšerne, nie?

„Áno, hrozne. Nejde o nijaké retro. V oboch prípadoch je história fiktívna. Príbeh v knihe Hrdinovia ako my je dokonca založený na historickej lži, že pád Berlínskeho múru spôsobila erekcia jediného jednotlivca. A Na kratšom konci ulice nerozpráva o tom, aká NDR bola, ale o tom, ako sa na ňu rado spomína.“

Bola NDR taká vzrušujúca?

„Jeden televízny redaktor mi raz povedal, že ho východné témy nezaujímajú. A keď som písal knihu Hrdinovia ako my, takmer som tomu uveril: NDR a Stasi - koho to už bude baviť! Prekvapilo ma, že som s tým mal úspech.“

Niečo sa zmenilo?

„Kým NDR existovala, bola predmetom hlbokých analýz. Teraz, keď zanikla, odrazu vidíme, že jej smiešne banality sa dajú dobre rozprávať. NDR mala svoj konkrétny interiér a v ňom kopu dobrých, dosiaľ zanedbávaných príbehov. A hoci je to čudné, práve tomu rozumejú všade na svete.“

V osemdesiatych rokoch ste pracovali ako sťahovák, hotelový poslíček, vrátnik v múzeu. Aj ste písali?

„Niekedy koncom tých čias som začal písať Vodné farby. Mal som sen - aby mi raz tá kniha vyšla.“

A vyšla?

„Tesne po prevrate. Vtedy nikto nechcel čítať knihu debutanta z NDR. A možno to vo mne povzbudilo ctižiadosť. Nebola to až taká zlá kniha, zdalo sa mi, že si taký nezáujem nezaslúžila. Ale dvojnásobne som si to vynahradil románom Hrdinovia ako my.“

Čo bolo skôr? Kniha Na krat-šom konci ulice alebo film?

„Nápad som dostal niekedy v roku 1992. Alebo to bolo v roku 1993? Videl som ten film pred sebou.“

Čo ste v ňom videli?

„Všetko v štýle filmu Woodyho Allena Radio Days z konca osemdesiatych rokov. Osobný, láskavý, nostalgický film. Hľadal som hlavný motív. A potom som si povedal - bude to múr, stelesnenie fenoménu NDR. Sonnenallee sa ťahá päť kilometrov celým Berlínom. Myslel som si, že toto bude to správne miesto pre komédiu o Berlínskom múre, kratší koniec Slnečnej aleje. Vznikol z toho akýsi Ost-West Express.“

Ako sa pozeráte na NDR dnes?

„Veľmi prítomná nie je. Ale stále ma zamestnáva, oveľa viac, ako mi je milé.“

Nostalgia?

„Socializmus bol smutný - zo smutných čias zostala aj kopa krásnych zážitkov - nič viac, nič menej.“

Vy ste minulosť literárne vyťažili?

„Nezbavím sa jej a vidím to ako šancu. Mám odtiaľ skúsenosť zlomu. Veľa vecí som sa naučil vážiť si tu na Západe. Tu som zažil príjemnú formu civilnosti. Aj schopnosť mať z vecí pôžitok.“

Nezaobchádzalo sa s východonemeckou literatúrou v deväťdesiatych rokoch príliš prísne?

„Vzájomná konfrontácia medzi intelektuálmi NDR o ich spoluzodpovednosti a morálnom zlyhaní sa, bohužiaľ, nekonala. Literatúra NDR nemá knihu o dejinách zhlúpnutia - o tom, ako ľudia integrovali ideológiu do svojich hláv, o tom, ako sa v tom dalo plávať a prečo NDR vydržala tak dlho. Samozrejme, že Západ si rád udrel do minulosti NDR.“

Udrel? Prečo?

„Aby sa tak vyhol konfrontácii s vlastným zatuchnutým spôsobom života s celou jeho lžou a s tlakom na prispôsobenie. Nemecká jednota stojí na tejto nesvätej aliancii. Môžeme to pomenovať, ale nie zmeniť.“

Ako dnes spomínate na múr? Boli ste sa v týchto dňoch pozrieť na miesto, kde stál?

„Bol. Ale považujem takmer za vylúčené, že by sa niekto ešte skutočne zaoberal NDR. To sa malo stať dávno. Nostalgikov je však stále dosť. Je to ako stretnúť ľudí na retropárty sedemdesiatych rokov.“

Takže predsa len retro?

„Nie, teda dúfam, že nie. Po premiére filmu Sonnenallee sa všetko končilo veselými historkami. Mám pocit, že v scenári a aj v knihe je niečo, čo uvoľňuje kŕče. Niečo, čo presahuje túto knihu. Je to mierový návrh východonemeckej minulosti.“