Slovenská historiografia sa po novembri 1989 dostala do centra pozornosti a trúfam si povedať, že v ňom stále je. Tie hory lží, výmyslov, skreslení a zamlčovania, ktoré sa tu po desaťročia vŕšili, poskytujú pre historikov príležitosť pozrieť sa znovu na udalosti tvoriace takzvané Zeitgeschichte, t. j. novodobé dejiny. Jedným z prvých je Jozef Jablonický - jeho kniha Povstanie bez legiend (1990) sa stala v čase vydania doslova trhákom; jednak preto, že vniesol do obrazu SNP celkom nové fakty a aspekty, jednak preto, že od roku 1974 patril medzi prohibitných a prenasledovaných autorov a jeho návrat k historiografii bol takmer triumfálny.

Jablonického celoživotným záujmom sú práve súčasné dejiny, jeho veľkou prednosťou uvzatosť, s akou je schopný zahryznúť sa do problému a presnoriť všetky dostupné a často i málo dostupné archívy. Azda preto sú Jablonického knihy také čítavé, čo sa vzťahuje aj na jeho najnovšiu publikáciu Podoby násilia (Kalligram, Bratislava).

Kniha obsahuje šesť štúdií, z ktorých sa všetky viažu k obdobiu po roku 1945 a zaoberajú sa politickými procesmi inscenovanými komunistami dokonca ešte predtým, kým si definitívne uzurpovali moc. Jablonický vytiahol na svetlo kauzy možno už aj zabudnuté, no nemenej obludné: prípad chorvátskeho katolíckeho kňaza Kolakoviča, ktorý pôsobil na Slovensku v rokoch 1943 - 1946 a združoval okolo seba nábožensky orientovaných intelektuálov; ďalej prípad ľudáckeho emigranta Komanderu, ktorý štátna bezpečnosť vkomponovala do chystanej kampane a potom i súdneho procesu proti predstaviteľom Demokratickej strany.

Osobitnú kapitolu tvoria prípady Obuch a spol. a proces proti generálnym tajomníkom Demokratickej strany Kempnému a Budárovi. V štúdii Prípad Turiec rekonštruuje Jablonický proces s bývalým partizánskym veliteľom Žingorom, ktorého roku 1950 popravili, a posledná kapitola rozoberá perzekúciu niekdajších členov protifašistických odbojových skupín spojenú s tajným sledovaním a kriminalizáciou francúzskych diplomatov.

Napriek tomu, že každý opisovaný prípad je iný, všetky majú čosi spoločné: títo ľudia neboli vyšetrovaní a súdení za niečo, čo urobili, ale za to, čo sa im pripisovalo, že urobili alebo chceli urobiť. Vyfabrikované obvinenia obsahujú v sebe niekedy priam absurdity s logikou postavenou na hlavu, s nulovým pravdepodobnostným kvocientom. V nejakom románe alebo v dráme by vyznela ako nepresvedčivá postava, ktorá nasadzovala život, aby prispela k oslobodeniu svojej vlasti a potom organizuje sprisahanie proti nej. Tieto zle napísané tragédie sa však v reáli odohrávali a vrcholili popravami ľudí.

Jablonický nesiahol po tejto látke náhodou, veď už od šesťdesiatych rokov sa mu do ruky dostávali dokumenty, ktoré súviseli s jeho systematickým výskumom odboja, neboli však priamym predmetom jeho vtedajšej práce, nevraviac o ich dokonalom tabuizovaní; no vedel, kde hľadať, po ktorej stope ísť; poznal príslušných ľudí, dozvedel sa veľa o ich následných osudoch. Okrem toho: o procesoch na Slovensku vyšlo po novembri už viacero štúdií, no dosť medzerovitých, a tak Jablonický prináša kompletné zobrazenie udalostí, približuje ich pozadie, zákulisie, ich skryté súvislosti; aktérov týchto zločinných praktík nenecháva v anonymite, ale uvádza ich mená.

Autorova svedomitá príprava a rozprávačský dar priniesli ovocie v podobe vzrušujúcich príbehov, aké sa v dejinách sotvakedy vyskytli a ak, rozhodne nemali také kruté dôsledky. S rozsudkami smrti sa v tejto krajine „hauzírovalo“ celkom bez zábran a dobre, že to Jablonický hovorí na plné ústa.