„Som rád, že manželka s tromi deťmi pochopili moju pracovnú vyťaženosť a išli na chalupu do južných Čiech bez mňa,“ povedal v rozhovore pre SME Tono Stano, ktorého prípravy na výstavu už tradične sprevádza detailná precíznosť výrobcu švajčiarskych hodín. „O definitívnom názve sa ešte rozhodujem. Bude to o ľuďoch v prírode. Mali by pôsobiť úplne inak ako moje predchádzajúce fotografie, ale zároveň by mali zostať v štýle Tona Stana.“

Prírodný ateliér

Myšlienka vyjsť z ateliéru do prírodných exteriérov u Tona Stana dozrela už skôr, ale až pred tromi rokmi nadobudla systémový rozmer. Začal jazdiť po Slovensku a Čechách a hľadal prírodné kulisy. Nakoniec sa mu vytypované miesta zúžili na Oravu a južné Čechy. Zahraničná exotika bola vylúčená, lebo zaváňala pohľadnicovým gýčom.

„Zistil som, že veľa miest rozptyľuje od práce. Bolo produktívnejšie chodiť na jedno miesto, ktoré človek pozná hlbšie, než cestovať po rôznych lokalitách. V konečnej fáze som fotografoval už len v okolí nášho domu v južných Čechách.“

Originalitu hľadal Tono Stano opäť v čiernobielom výraze. Prekonával vlastné predsudky o prírode, ktorá občas navodzuje atmosféru klišé. Snažil sa zanechať autentický rukopis o dialógu s ňou. „Bol to pre mňa objav a zároveň vyskúšanie si nových postupov. Rád pracujem aj na objednávku, no v tomto prípade išla objednávka odo mňa. Tým, že som vyrastal v prírodnejšom prostredí na dedine, povedal som si, že by bolo dobré vyskúšať si určitú pokoru. Rešpektovať to, čo príroda dáva. Tam sa toho veľa zmanipulovať nedá. Bola to veľká škola.“

Fotograf bol zo začiatku sklamaný výsledkami, ktoré nespĺňali predstavy. Potom si našiel kľúč, akým smerom sa má orientovať. Nakoniec ho to pohltilo natoľko, že pripravovanými výstavami by nechcel s cyklom končiť. Aj v budúcnosti si chce zachovať exteriér ako fotografické štúdio.

Fotograf musí mať názor

Popri súkromných zbierkach po celom svete sú fotografie Tona Stana (1960) zastúpené v takých prestížnych galériách ako Bibliothéque Nationale a Maison Européene de la Photographie (obidve inštitúcie sú v Paríži), Art Institute v Chicagu, National Museum of Photography v Bradforde (Veľká Británia) či v Museum Ludwig v Kolíne nad Rýnom.

K azda najznámejším fotografiám Tona Stana v zahraničí patrí Zmysel (1992), ktorá sa stala predmetom jej legálneho využitia pri propagácii amerického filmu Showgirls, ale i jej ukradnutia na reklamné účely iných zahraničných firiem.

Renomovaná teoretička fotografie Daniela Mrázková zaradila Tona Stana ako najvýraznejšieho predstaviteľa slovenskej novej vlny k takým osobnostiam vo fotografii, akými sú Sudek, Drtikol a Saudek. Celosvetová popularita však pre Tona Stana znamená len vedľajší, i keď príjemný produkt neustálej tvorby.

„Jediné, o čo mi vždy išlo, bolo nechať tú či onú fotografiu čo možno najviac otvorenú a tým jej ponechať schopnosť komunikácie. Fotografia je médiom, ktoré veľmi rýchlo umožňuje vytvoriť silnú vec. Podmienkou však je, aby mal človek názor. Sám si želám, aby som vedel, čo chcem, dokázal byť úprimný, pretože v opačnom prípade tomu neverím a ani nikto iný.“

Ryby nezostali bokom

Zdá sa, že fotografie z prírody boli otázkou času. Obrovským hobby Tona Stana je totiž rybačka. „Tohto roku sa nemôžem pochváliť výraznejším úlovkom, ale som rád, že som si cez toto leto na ryby vôbec našiel čas. Perfektným relaxom bolo už aj to, že som zašiel do tečúcej vody, zabrodil si, hoci o množstve rýb nemôžem hovoriť. Dúfam, že po výstave si niekam zájdem, lebo jesenná rybačka má skvelú atmosféru.

Rád by som sa dostal na Váh alebo na ďalšie slovenské rieky. Aj v Čechách mám obľúbené miesta. Neďaleko domu v južných Čechách sa nám začína Orlík, je tam pstruhová rieka Otava, chytám aj vo Vltave. No a onedlho asi pôjdem do francúzskeho mesta Nancy, kde mi ponúkli dobré podmienky na zväčšovanie fotografií pre moju blížiacu sa výstavu. Majú tam laboratóriá na väčší formát.“

A čo publikum?

Nové fotografie Tona Stana budú mať svoju premiéru koncom októbra súčasne v troch pražských výstavných sieňach: v Dome fotografie na Kozej ulici, ďalej v zrenovovanom priestore bývalej dielne na Bílkovej ulici, ktorý patrí Domu fotografie a tretím je galéria No D. patriaca klubu Roxy na Dlouhej triede. Nebude publikum trochu zaskočené, keď príde Tono Stano s niečím iným, než na čo bolo zvyknuté?

„Ja to takto neriešim. Pripúšťam, že keď vyberám napríklad niečo na plagát určený pre širšiu skupinu ľudí, tak beriem na zreteľ, aby ich to príliš nepobúrilo. Pri samotnom fotografickom cykle si už žiadne servítky pred objektív nekladiem. Mám vyskúšané, že sa treba riadiť vlastným citom a urobiť si to po svojom. A či sa s tým už niekto bude trápiť, alebo nie, to je záležitosť dotyčného. Nehodlám sa divákovi prispôsobiť. Akonáhle sa človek začne pohybovať vo sfére kalkulu, vzďaľuje sa od svojho presvedčenia.

Nakoniec, neprinášalo by mi to žiadnu satisfakciu. Keď budem spokojný s tým, čo ukážem a nebude sa to nikomu páčiť, tak sa budem cítiť nepochopený, ale budem sa aspoň vedieť na seba pozrieť. Povedal by som si, že som urobil maximum, akurát to ostalo bez odozvy. Je to oveľa lepšie, ako mať obrovský úspech, ale byť s vecami nespokojný.“

ĽUDO PETRÁNSKY