Muž, ktorý sám zo seba urobil hrdinu jednej z najpôsobivejších legiend modernej doby, sa v posledných dvoch rokoch života zmenil na ochabnutú trosku túžiacu už len po smrti. Niekoľkokrát sa pokúsil zastreliť, pri prevoze na psychiatrickú kliniku chcel vyskočiť z letiaceho lietadla a po pristátí ho len s najväčšou námahou zadržali, aby nevbehol pod roztočenú vrtuľu. Druhého júla 1961 sa mu samovražda vydarila. Zastrelil sa po návrate z kliniky vo svojom dome v Ketchumu skoro ráno, v čase, keď obvykle začínal pracovať.

Pre väčšinu čitateľov splývajú mužní hrdinovia próz Ernesta Hemingwaya s ich autorom, ktorý sa vo svetovom povedomí stal akýmsi manekýnom skutočného chlapstva. Kedysi tým fascinoval, ale koncom štyridsiatych rokov sa množili kritické, ba posmešné hlasy, ktorým „hemingwayovčina“ pripadala ako samoľúbe naparovanie sa násilníka s narušenou psychikou. „Alkohol roztopil talent zhora,“ konštatoval Dr. Felix Post v nedávnom článku pre časopis The British Journal of Psychiatry.