Legendárny klávesový virtuóz a skladateľ, ktorý sa rovnako suverénne pohybuje v rocku, vážnej hudbe či v poetickom svete pesničiek, synonymum skupín Prúdy a Collegium musicum, je však už roky „za vodou“.

Lekári vravia o malom zázraku, že to všetko prežil, desaťročie divokého života nezmyselných pretekov s alkoholom však poznačilo jeho zdravie, vizáž, gestá či hlas. „Ľudia si o mne aj tak myslia, že som alkoholik.“ Zjavne mu je to jedno, na fámy, slávu i klebety si dávno zvykol.

„Najskôr to bolo príjemné, vlastne príjemné to bolo dlho, a na moju muziku to negatívne nevplývalo. Je pravda, že v závere som absolvoval koncerty s oknom, spätne som si nevedel spomenúť, čo som hral. Keď som si potom vypočul záznam, cítil som, že to hranie bolo také opatrnícke, vedel som, že si musím dávať pozor. A chlapci v kapele? Videli, že nie som triezvy, ale keď som sa dostal za klavír, upokojili sa a vedeli, že koncert odohrám. Ak nespadnem.“

Varga vedel, kam sa rúti, a na liečenie šiel dobrovoľne-nedobrovoľne. „To už sa nedalo hrať ani s alkoholom, ani bez neho.“ Po návrate sa k pitiu rýchlo vrátil a až po liečebnom repete si dal pokoj. „Asi sedem rokov som sa alkoholu ani nedotkol.“ A teraz? „Sporadicky. Určite sa už nikdy nechcem vrátiť tam, kde som bol kedysi.“ Predovšetkým kvôli zdraviu, manželke Jane a muzike, ale tiež by sa nechcel stať otravným opileckým objektom, ktorý dookola opakuje pár bonmotov a aj kamaráti sa pred ním radšej skryjú.

„Dôležité je mať zázemie, rodinné (Janka je takým príjemným protialkoholickým liečením) i tvorivé.“ No poznámku si neodpustí: „Ja som mal pre pitie ,prúsery‘, iní dnes na tom ryžujú.“ (ba)