FOTO SME - ĽUBOŠ PILC

Bratislavská Galéria Priestor ukradla uliciam umenie zvané „graffiti“. Na steny a podlahu ho nasprejovali a v počítači naanimovali dvaja mladí umelci, ktorí sa horko-ťažko nechali odfotiť. Styl is Real (výstava potrvá do 26. augusta) - za umelcov hovorí ich rukopis. Preto VLADO a EMIL nechceli čitateľov obťažovať ani prezývkami.

Prezývky sú syndrómom všetkých grafiťákov?

VLADO: „Nie som žiaden grafiťák. Maľujem grafity.“

Nezačínali ste ako sprejeri, ktorí behajú so sprejom po meste?

V.: „Bol som grafiťák, ale mal som aj kapelu, čiže som bol aj muzikant, a ešte aj študent a syn.“

Čím ste teraz?

V.: „Živíme sa počítačovou animáciou, programovaním, výrobou webových stránok.“

EMIL: „Už sme leniví vytiahnuť aj päty z domu, sedíme za počítačom a kreslíme si.“

Grafity patria do ulíc, vy vystavujete v galérii. Mení sa niečo?

V.: „Nemení, táto výstava je súčasťou života, zábavy, chuť spraviť niečo iné, aby sme sa nenudili. Dal som sa na maľovanie menších plôch, detailov, takže mi obrazy v týchto rozmeroch stačia.“

Využívate schopnosť maľovať na steny? Zdobíte kluby, bary?

E.: „Občas sa to pritrafí, no môj názor je, že ľudia nás na to zneužívajú. Majiteľ podniku si myslí, že dôjde pod most, odchytí nejakého sprejera, dá mu tisíc korún a je to vybavené. Keď už mám predať svoje umenie, tak za slušnú cenu. U nás to nevedia ohodnotiť, radšej idem pod most a namaľujem si niečo len tak pre radosť.“

V.: „Kedysi sme sa aj tešili, že nám ostanú farby a budeme mať peniaze na ďalšie spreje, to sme však nemali vypracovaný štýl.“

Okrem grafitov robíte aj animované filmy. Je prechod k počítačom logickým krokom sprejerov v počítačovej dobe?

V.: „Aj iní umelci a dizajnéri sa chytili počítačov, lebo s umením si ťažko zarobíte. Máme svoj štýl, tak skúšame, kam sa v tom dá ísť ďalej, ako to využiť. V počítači je to umenie už trochu vytrhnuté z kontextu.“

Čo majú spoločné maľby na stene a počítačová animácia?

V.: „Tvorcu a jeho rukopis.“

E.: „Sme grafitmi poznačení, nedá sa povedať, že teraz sme dospelí a začneme seriózne zarábať. Včera som kreslil na stenu, dnes to kreslím v počítači a nie je to iné.“

V.: „Vidím v tom rozdiel. V počítači dokážeš urobiť hocičo, môžeš sa hrať s fotkami, robiť koláže alebo vytrhnúť časť chodníka.“

V animovanom filme, ktorý sa v galérii premieta na stenu, je nápis, ktorý hovorí o grafitoch ako o umení rebélie. Vy ste nechceli zapózovať v sede na zemi, lebo ste čisto oblečení. Kde je rebélia?

V.: „Nikde, to je proste performance. Každý sa na niečo hrá a drží si svoj imidž. Celé je to iba sranda pre ľudí, ktorí chcú počuť, že grafity sú zakázané, tak sme im to tam dali.“

Dá sa tou srandou uživiť?

V.: „Áno, to, čo tu vidíte, som robil pre konkrétne firmy. V zahraničí sa uživia dokonca aj grafiťáci, ktorí robia okolo internetových obchodov, maľujú tričká.“

E.: „U nás zázemie okolo tejto kultúry takmer vôbec neexistuje. Ľudia nevidia dôvod, prečo by mali dávať peniaze práve na to.“

Má tento štýl, ktorý vytvárate, svojich konzumentov?

E.: „Grafity sú pre nás. To, že idete okolo pomaľovanej steny a páči sa vám, je fajn, ale nerobím to preto. Robím to pre ľudí, ktorí vedia, na čo sa majú pozerať - mám dojem, že laikom sa maľba páči tým viac, čím je jednoduchšia.“

Takže máme vaše odkazy po stenách ignorovať?

E.: „Nie, nechápte ani túto výstavu tak, že sme chceli dotiahnuť grafity z ulice do galérie. Ak to chcú ľudia vidieť, nech idú do ulíc.“

V.: „Je zábavné, že na stene galérie vidia návštevníci konkrétne veci, postavy a nápisy. Na otvorenom priestranstve to tak nechápu.“

Je to teda tá rebélia či zábava?

E.: „Ľudia nechcú pripustiť, že vytvárame nejaké hodnoty. Či nám to zakážu, alebo nie, dotvárame mesto, tak ako generácie pred nami. Nejaké hodnoty musíme zničiť na to, aby sme mohli vytvoriť niečo nové.“

DENISA VOLOŠČUKOVÁ