Jeden škandál poznačil tento ročník najžiarivejšieho filmového festivalu sveta ešte skôr, než sa začal. Canneská festivalová porota sa rozhodla nezaradiť do hlavnej súťaže film francúzskeho režiséra Jeana-Pierra Jeuneta Amélia z Montmartru. Jeunet dal film ešte pred začiatkom festivalu do francúzskej distribúcie - nech publikum posúdi, či snímka za niečo stojí. Jury to mrzelo už vtedy. Vraj bolo nešťastné, že porotcovia snímku videli ako prvú z prihlásených filmov.

Treba povedať, že pred rokmi Cannes otváral práve Jeunetov film Mesto stratených detí, nakrútený spolu s Marcom Carom. Film narazil na nezáujem kritiky i divákov a rýchlo zmizol z kín.

Festivalové dianie škandál ako tak zatienilo, lenže medzitým sa z neho stal ešte mohutnejší trapas než na začiatku. Už je totiž jasné, že publikum, a už nielen francúzske, sa do Amélie, čašníčky z Montmartru, úplne zamilovalo. Amélia sa stala jedným z hlavných ťahačov sezóny a Jean-Pierre Jeunet prežíva s odmietnutým filmom svoj veľký comeback. Hnev ho prešiel: „Teraz už porote nadávajú všetci. Chyba bola, keď premietli - pred rokmi - na otvorenie Mesto stratených detí. Dnes viem, že Cannes nie je miesto pre experimenty, ale pre klasický film.“ Jeunet sa otriasol, film poslal do Karlových Varov a ten tam získal najvyššiu cenu. Krišťáľový glóbus si však Jeunet prevziať neprišiel.

Jean-Pierre Jeunet býva zaraďovaný medzi najinovatívnejších francúzskych režisérov. Pred rokmi si urobil meno drámou Delikatesy, v deväťdesiatom siedmom nakrútil v Spojených štátoch štvrtý diel Votrelca. Jeho Votrelec si celkom nezískal srdcia amerických divákov, zdalo sa, že doňho Jeunet prepašoval priveľa z francúzskeho kina.

V Európe Améliu väčšinou chvália, vo Francúzsku tiež, hoci nie úplne jednohlasne. Vplyvný kritik Serge Kaganski porovnáva Jeuneta s Le Penom za to, že svoj Paríž a v ňom Montmartre vo filme dokonale vyprázdnil od cudzincov, údajne sa tam takmer ani nemihnú. Denník Libération uverejnil recenziu s titulkom EuroDisney Goes to Montmartre. „Títo ľudia majú radi iné filmy,“ hovorí Jeunet pre Le Monde, „to je v poriadku. Napokon, negatívne recenzie boli len dve.“ Obvinenia z nacionalizmu a fašizmu si však vyprosí.

Amélia z Montmartru je film o láske - Jeunet v ňom rozohráva všetky fígle svojho poetického realizmu, svoju neúnavnú rozprávačskú mániu, ktorá s rozkošou vymýšľa nové a nové drobné gagy a doťahuje k nim pointy. Vtipná, inteligentná rozprávka o osude a spriaznenosti duší, o významných maličkostiach, ktoré rozhodujú o našom živote, o kúzlach a fantázii. Zasnená servírka Amélia sa od pultu v kaviarni Deux Moulins na ulici Lepic snaží ako anjel vylepšovať osudy ľudí.

„Chceli ste, aby ľudia odchádzali z kina šťastní?“ pýtal sa Jeuneta iný francúzsky denník Le Figaro. „Nie, nie, tak rozmýšľa Hollywood. Naša výzva v Amélii bola v tom, ako vyrozprávať pozitívny príbeh o veľkorysosti bez toho, aby sme sa polepili gýčom. Film musí mať fantáziu. A musí byť ochotný ísť do rizika.“

Riziko, ako tvrdí, podstúpil aj v Amélii: je to film, v ktorom sa prvých dvadsať minút nič nedeje. Veľký úspech tohto filmu je podľa neho daný fantáziou a bohatstvom nápadov. „Ale ani to vždy nefunguje. Hlavne je to zázrak,“ tvrdí Jeunet.

Amélia z Montmartru príde na jeseň do slovenských kín.

ANDREA PUKOVÁ