Dovolenka je vedľajším produktom priemyselnej revolúcie a jej existencia je priznaním toho, že prácu považujeme za trest, ktorý sa dá vydržať len vtedy, ak nám ho na krátky čas prerušia. Za komunizmu bola táto súvislosť síce zreteľnejšia, ale až v demokracii sa z dovolenky stal skutočný fetiš. Možno preto, lebo na dovolenku môže ísť len ten, kto má prácu. Tá sa totiž zo spoločenského trestu zmenila na spoločenskú výsadu. Už nejde o to mať voľno, ale môcť si ho dovoliť užiť.
Je to paradox, že planéta v stave dovolenkového bezvedomia vyzerá na prvý pohľad aktívnejšie. Ľudstvo sa hemží, horúčkovito sa premiestňuje a pri pohľade zhora to vyzerá tak, ako keby práve leto dávalo zmysel všetkým ročným obdobiam. To je však hrozný optický klam.
Najlepšie je to vidieť na slovenskom príklade. V lete, keď príroda naplno žije a dáva zmysel tomu, čo príde po ňom, sa u nás naopak z nehybnosti všetko rozkladá. A najmä koalícia. Tá sa správa ako Oblomov, ktorý malátny od horúčavy čaká na dej. Ten prichádza nebadane a bez jeho vôle, keď sluha zabije muchu mäsiarku. Lenže Oblomov bol šľachtic z čias, keď dovolenky ešte neexistovali a v ruskej politike aj tak nebolo čo naprávať.
Slovenská koalícia sa iste rozkladá aj pre rôzne postoje politikov, ale najmä pre ich nečinnosť. Celé dlhé týždne boli na dovolenke, no ešte pred ňou narýchlo odhlasovali zlý zákon o reforme práve preto, lebo už chceli na dovolenku!
U nás platí presný opak Oblomovovej skúsenosti, podľa ktorej kto nič nerobí, nič nepokazí. U nás sa veci kazia samé od seba a ako vidieť, aj mesiac stačí na to, aby sa pokazili nenapraviteľne.
(P. S.: Odchádzam na dovolenku.)
