„Viem robiť všetko,“ vyhlasoval hrdo Leonardo da Vinci roku 1482 v liste, v ktorom ponúkal svoje služby vojvodovi z Milána. A hneď to všetko aj vymenoval: „Stavať veľmi ľahké, pevné mosty, vypustiť vodu z priekop pevností, postaviť lode. Tvoriť sochy z mramoru, bronzu i pálenej hliny. Čo je možné dokázať v maliarstve, toho som schopný rovnako dobre ako iní.“

Leonardov čas je nenávratne preč. Renesančný polyhistor je už len encyklopedickým heslom. Prelom tretieho tisícročia je taký rozbitý do množstva sklíčok, že aj odborník má problém obsiahnuť všetko poznanie vo svojej oblasti. Svet umenia je však občas iný. Spievajúci herci, tancujúci speváci, hrajúci režiséri nie sú raritou. K akýmsi čudákom, vymykajúcim sa zo zažitých predstáv, však patria herci, speváci, spisovatelia či režiséri, ktorých talent presiahol aj do výtvarných rozmerov. Paul McCartney, Kurt Vonnegut, Karel Gott, Miroslav Horníček, Juraj Jakubisko či David Bowie – to je len malá vzorka tých, ktorí sú úspešní aj so štetcom či ceruzkou v ruke.

Paul McCartney na premiérovej výstave svojich obrazov, ktorá bola pred dvoma rokmi v nemeckom meste Siegen.

PAUL McCARTNEY: Snažím sa maľovať spontánne

„Pýtate sa na môj štýl? Nie je vyhranený. Predtým, ako idem maľovať, premyslím si, čo to bude, a potom sa už len nechám viesť fantáziou. Napriek tomu som presvedčený, že moje obrazy majú svoj rozpoznateľný rukopis, ale rozhodne sa nesústreďujem len na jeden štýlový prejav. Snažím sa maľovať spontánne.“

Tieto slová povedal v exkluzívnom rozhovore pre SME Paul McCartney (1942), jedna z najväčších postáv svetovej hudby 20. storočia, ktorý mal pred dvoma rokmi premiérovú výstavu obrazov v nemeckom meste Siegen neďaleko Frankfurtu nad Mohanom. Samozrejme, Paul McCartney mal ponuky od vychýrených výstavných siení v New Yorku, Londýne či Paríži, ale bývalému členovi Beatles imponovalo, že sa kultúrny radca mesta Siegen Wolfgang Suttner nezaujímal o neho ako o celebritu, ale ako o umelca.

„Nikdy som nemyslel, že raz budem svoje obrazy vystavovať. Doteraz som to robil vždy pre radosť. Asi však dozrel čas na ich zverejnenie. Nikdy som sa nebál ísť do rizík,“ pokračoval McCartney, ktorého pieseň Yesterday je najhranejšou skladbou všetkých čias.

„O výstave ma presvedčila moja rodina a priatelia. Tvrdili, že výsledky nie sú najhoršie a nemusím sa ničoho báť.“

K najväčším ťahákom expozície, ktorú počas troch mesiacov navštívilo 200-tisíc ľudí, patrila kolekcia portrétov britskej kráľovnej Alžbety II. McCartney ju zobrazil v mierne karikovanej podobe, no ľudia cítili, že umelcovým úmyslom nebolo urážať majestát, ktorý ho roku 1997 rokmi pasoval do šľachtického stavu.

Olejomaľby hovoria o autorovom príklone k abstraktnému expresionizmu. „Hoci nemám žiadne výtvarné školenie, vplyv Američana Willema de Kooninga nevylučujem,“ reagoval P. McCartney. „Lindin otec bol jeho právnikom, takže som sa mohol dostať k nemu bližšie. Pamätám sa, ako som raz prišiel do jeho ateliéru a rozprávali sme sa o umení. Opýtal sa ma, či aj ja maľujem. Odpovedal som, že nie, pretože sa domnievam, že profesionálne môžu maľovať iba tí, čo sú na to vyškolení. To je dobrá hlúposť, povedal mi a podporil ma v maľovaní.“

Paul McCartney dáva svoje predstavy na plátno už takmer dve desaťročia, pričom kritici vystopovali aj príklony k pop-artu a surrealizmu.

„Neviem, je to možné, no nikdy nemyslím na to, že by som mal maľovať podľa niekoho alebo niečoho,“ hovorí Paul McCartney. „Či ide o figurálny motív alebo krajinu, vždy sa snažím, aby to bolo moje. Aby podobne, ako keď si ľudia vypočujú moju pieseň, tak aj pri mojom obraze povedali – to je McCartney.“

Ako je známe, Sir Paul McCartney mal tohto roku ďalšie tri životné zlomy. Vydal zbierku básní, stal sa prvým britským hudobníkom, ktorého majetok prekročil miliardu dolárov, no a v júli sa zasnúbil s bývalou modelkou, 33-ročnou Heather Millsovou.

MIROSLAV HORNÍČEK: Koláže sú pokusom o hru

V poslednom čase sa výtvarne zviditeľnil aj doyen českého humoru Miroslav Horníček (1918), ktorý svoje koláže s úspechom vystavil v Prahe a pred rokom aj v Bratislave.

Vystavené koláže sú len nepatrným zlomkom bohatej výtvarnej činnosti tohto všestranne talentovaného človeka, ktorý je známy nielen ako režisér, herec, spisovateľ a dramatik, ale od 70. rokov, keď sa začal venovať strihaniu a lepeniu obrázkov, aj ako autor koláží. Podľa jeho slov ho najviac ovplyvnila tvorba Maxa Ernsta a iných surrealistov, teda podvedomie, snovosť a „krása, ktorá je náhodným stretnutím šijacieho stroja a dáždnika na operačnom stole“.

Na jednej výstave koláží sa dokonca vyznal, že v mladosti sa zaoberal myšlienkou byť maliarom, ale to sa mu nesplnilo.

„Kolážam teraz venujem najviac času,“ vyhlásil na bratislavskej výstave majster v javiskovej improvizácii, ktorý svoj voľný čas zasvätil nožniciam, strihaniu a lepeniu.

„Úplne ma to posadlo, pretože v mojom veku málo spím, a tak vstanem napríklad o polnoci a do štvrtej rána robím koláže,“ hovorí Horníček. V nalepovaných obrázkoch sa podľa neho dajú síce realizovať sny, nemôžu sa však prerábať. „Takže aj tu by som možno všeličo urobil inak. Keď vidím svoju výstavu, tak väčšinu koláží nepoznám. Vždy sa čudujem, že sú moje,“ dodal s úsmevom umelec, ktorý sa bráni označeniu svojich prác za výtvarné diela, pretože ich pokladá skôr za hry.

„I tam, kde nepracujem s nožnicami a lepidlom, ale s akvarelom alebo dokonca s olejom, nejde o snahu niečo zobraziť, ale všimnúť si, čo sa deje s farbami, keď do nich lejeme riedidlo či alpu na nohy.“

Na prvý pohľad pôsobia Horníčkove koláže ako náhodné spojenie rozmanitých obrázkov, no pri pozornejšom vnímaní neujde citlivý výber jednotlivých prvkov, ktoré zreteľne obsahujú čosi viac než len invenčné zoradenie farebne odlišných obrázkov. Horníčkove koláže navodzujú atmosféru záhady ukrytej v labyrintoch ľudského podvedomia. Tam už ostáva jediná možnosť – nechať sa unášať navodenou náladou a fantáziou. Nemyslieť, iba preciťovať.

KAREL GOTT: Maľba je protipólom k spievaniu

„Maľovanie beriem ako protipól k spievaniu,“ povedal o svojom vzťahu k tomuto koníčku Karel Gott (1939), stálica na českom nebi populárnej hudby. V nedávnej minulosti sa prezentoval aj ako maliar – autodidakt. V piesňach, podobne ako všetci tenori a romantické hlasy, hovorí prevažne o láske, ale ako výtvarný umelec chce povedať o živote viac, pretože život nie je len o láske. Svoj maliarsky štýl charakterizoval ako surrealistický metafyzický konkretizmus, za svoje najväčšie vzory označil Dalího a Picassa.

Obdiv výtvarnému prejavu Karla Gotta zložil aj svetovo uznávaný český maliar a grafik Jiří Anderle.

„Môj priateľ Karel Gott, snáď preto, že sa nemusel na vysokej škole trápiť kreslením kocky cukru na bielom papieri, ani teóriou o studených a teplých farbách, nielenže iste dobre spí, ale prežíva aj rozkoš z tvorby, radosť rozdáva svojimi obrazmi všetkým, ktorí sú ochotní ju vnímať. Prečo mu maľovanie tak ide? Nie je to aj preto, že tie obrazy maľuje na stojane, ktorý som mu kedysi dal na Vianoce? Musím sa predsa niečím utešiť, aby som neprepadol zúfalstvu, že moje desaťročné odborné štúdium bolo na nič. Veď ty, Kájo, ty si div prírody.“

„Ako malý chlapec som trávil hodiny nad knihami reprodukcií majstrov maliarov. Často som chodil na výstavy i do starožitníctiev a keď videli moju záľubu rodičia, na Vianoce ma prekvapili. Darovali mi kompletnú maliarsku výbavu. Na tú šťastnú chvíľu nikdy nezabudnem. Mal som vtedy osem rokov,“ spomína na svoje výtvarné začiatky spevák.

Etapy kopírovania a prvého zasväcovania do tajov techniky práce s olejovými farbami postupne vystriedal čas nachádzania vlastných inšpirácií.

„Skúšky na akadémii však rozhodli, že maliarom nebudem. Nebol som medzi štyridsiatimi vyvolenými zo šesťsto uchádzačov a otec ma poslal učiť sa remeslu elektromechanika,“ hovorí Gott.

Postupne však maľovaniu prepadal stále viac a viac, začalo mu byť plnohodnotným koníčkom a „spôsobom vyjadrovania, ktorému notová osnova nestačí“.

Prvá možnosť vidieť originály Gottových obrazov sa naskytla slovenským záujemcom pred dvoma rokmi v Bratislave. Za domovskú výstavnú sieň spevákových obrazov sa považuje pražská Galéria Miro, ktorá predala jeho obraz za solídnych 19-tisíc mariek.

DAVID BOWIE: Freud by si so mnou užil

Asi máloktorý zo súčasných rockových hudobníkov vyvolával počas svojej kariéry také rozporuplné reakcie ako spevák, skladateľ, herec, maliar a internetový podnikateľ David Bowie (1949). Jeho internetová stránka www.davidbowie.com sa považuje za jednu z najkreatívnejších na webe. Je renesančným umelcom z prelomu tisícročí, obdivovaným novátorom i zatracovaným škandalistom. S jeho menom sa spájajú aj prvé rockové aféry týkajúce sa inej pohlavnej orientácie (nikdy neodmietal dámske šaty, líčenie, ani správy o svojej bisexualite) či drogové excesy. Kokaín i heroín bral najmä v sedemdesiatych rokoch. Napriek všetkému, David Bowie je rockovou legendou a pánom umelcom, ktorého multitalent vytryskol aj vo sfére výtvarného umenia.

David Bowie sa venuje maľovaniu, sochárstvu, kostýmovému návrhárstvu i tvorbe originálnych kreácií pre performance a živé vystúpenia. Svoje sochárske umenie predstavil pred časom na bienále módy vo Florencii a akryl na plátne zobrazujúci jeho hlavu s motívom posmrtnej masky použil v roku 1995 na obal albumu 1. Outside. V projekte, ku ktorému si napísal sám všetky texty, vytvoril postavu detektíva Nathana Adlera. Poslucháčov vtedy sprevádzal svojimi denníkmi zaznamenávanými pri vyšetrovaní „vraždy estetickej inštalácie“. Obeť Baby Grace bola pri nej rozrezaná a vypitvaná, aby sa jej zjazvené telo a vnútorné orgány mohli stať súčasťou umeleckého diela. Črevá obete splietol vrah do pavučín a na svoju korisť rozvešal údy oddelené od tela. Mrazivo morbídna, výstredná a zámerne šokujúca línia albumu povýšila na umenie drastické čierne rituály, využívajúce ako výrazové prostriedky čerstvú krv, časti zvieracích tiel i vnútornosti.

„Nemohol som tejto umeleckej forme posadnutej krvou odolať. V Amerike sa rozvíja nové pohanstvo, nové kulty, tetováž, piercing. Ľudia potrebujú spirituálny život a náboženstvo preň necháva voľné pole,“ tvrdil David Bowie.

„Som jedným z hercov tohto sveta. Som exhibicionista, páv. Freud by si so mnou užil,“ zhodnotil kedysi sám seba.

Aj scéna počas jeho pražského koncertu bola štylizovanou expozíciou – obete šialených psychopatov i egyptské múmie pripomínali hrôzostrašné figuríny zahalené v béžovom plátne, ktoré pri bicej súprave tvorili takmer tretinu panoptikálneho pódia.

PF 2001 od Juraja Jakubiska.

JURAJ JAKUBISKO: Obrazy ako pohľady do duše

Už režijný debut Juraja Jakubiska (1938) Kristove roky, rozprávajúci o maliarovi Jurajovi, naznačil, že budúci „Fellini českého a slovenského filmu“ bude naplno zasiahnutý výtvarnou poetikou. Mágia filmových obrazov je z veľkej časti popretkávaná výtvarnými motívmi, pretože podľa jeho slov, „výtvarné umenie a práca s filmami idú jednoducho ruka v ruke“.

Absolventovi bratislavskej ŠUP-ky (odbor fotografia) pulzuje výtvarný svet v krvi a jeho story-boardy k filmom sa považujú za originálne umelecké dielka.

„Klobúky a výtvarné umenie sú mojou vášňou,“ priznal sa raz Jakubisko. „Ale myslím si, že obrazy sú originálnejším pohľadom do mojej duše,“ dodal.

Potvrdenie, že Jakubiskove výtvarné nadanie nie je len doplnkom k filmovej reči, je aj ocenenie za jeho návrh plagátu k filmu Kytica režiséra F. A. Brabca. Jakubisko dostal zaň Českého leva 2000 a v tejto kategórii porazil takého renomovaného dizajnéra, akým je Aleš Najbrt.

Svoj výtvarný talent by mal Jakubisko naplno rozbaliť v decembri tohto roku, na kedy je v pražskej galérii Miro naplánovaná jeho autorská výstava tridsiatich olejomalieb. Pripravované obrazy nie sú abstraktné, vychádzajú z figúry. Ich podstatu tvorí „Kojšovom strihnutý surrealizmus“. Dominantou obrazov rodáka z Kojšova budú najmä ženské telá v rôznych parafrázach. Viaceré z obrazov, aj keď ponesú názov jeho filmov, budú mať však celkom iný význam.

V súčasnosti zbiera Juraj Jakubisko inšpirácie v slnkom prehriatom Grécku, no a v septembri by sa mal pustiť do režírovania muzikálu Cigáni idú do neba. Jeho premiéra sa pripravuje na bratislavskej Novej scéne.

Kurt Vonnegut na výstave svojich prác na papieri, ktorá bola inštalovaná minulý rok v Elaine Benson Gallery v New Yorku.

„Píšem už vyše päťdesiat rokov, ale stále sa v tomto odbore považujem za amatéra. Podobne je to aj vo výtvarnej oblasti, len s tým rozdielom, že tam som amatér na druhú,“ povedal pred časom v rozhovore pre SME slávny americký spisovateľ Kurt Vonnegut (1922).

„Napriek tomu ma kreslenie veľmi baví a za to, že som sa moje čarbanice rozhodol dať do akej-takej výtvarnej podoby, ďakujem priateľovi Joeovi Petrovi. Asi pred siedmimi rokmi ma vo svojom ateliéri v Lexingtone v Kentucky presvedčil, aby som svoje kresbičky vytlačil v limitovanom náklade na špeciálny hodvábny papier. Čo k tomu dodať? Ľudia ma za to príliš nekritizujú, ba ešte sa ma dokonca pýtajú, či by som im nemohol predať nejaký obrázok. No tak vidíte. Keď mi vydavatelia nebudú platiť, budem sa živiť ako výtvarník.“ Odborníci prirovnávajú Vonnegutove diela k poetike lyrických diel Paula Kleea, čo spisovateľ prijíma týmito slovami: „Ja a Klee? Ha-ha. Ale prečo nie? Pre mňa za mňa, nech zo mňa urobia hoci aj Michelangela. Len nech, preboha, moje kresby neporovnávajú s mojou slovesnou činnosťou. Sú to len také moje portrétne kratochvíle. Ale v každom prípade ich mám rád a privítal som ponuku galeristu. Neviem však, či príliš so mnou neriskuje.“

Podľa Elaine Bensonovej, majiteľky exkluzívnej galérie v newyorskej časti Montauk Highway Bridgehampton, sa kolekcia Vonnegutových kresieb na papieri z posledného obdobia stretla s veľkým diváckym ohlasom. „Výstava zaznamenala mimoriadny divácky ohlas a museli sme ju predĺžiť,“ povedala pre SME pri príležitosti Vonnegutovej výstavy. „Keď sme ju s pánom Vonnegutom pripravovali, ani sme nevedeli, aké ceny máme dať k jeho veciam. On to najprv chcel predať za takmer dumpingové ceny, ja som mu radila, aby sme to trochu zdvihli. Nakoniec sme sa dohodli a jeho diela sa predávajú v rozpätí od osemsto do dvetisíc dolárov.“

Po úspešnej premiére pripravil autor kultových románov Bitúnok č. 5 či Mechanické piano výstavu v R. Michelson Galleries v meste Northampton v štáte Maine. „No uvidíme. Nie je to však zlá kombinácia. V lete nezvyknem písať, a tak vystavujem. Napokon, keď mi nepôjde jedno, pôjdem k druhému. Aspoň vylúčim možnosť, že by som sa vykrádal.“