Pri studni na dvore obecného úradu opakuje starosta Váhoviec Ferdinand Szalay každý deň jeden a ten istý rituál. Drevenou doskou zmeria výšku hladiny spodnej vody a rozhodne, či bude alebo nebude vyhlásený vyšší stupeň povodňovej aktivity.
Niekoľko kilometrov od Serede leží dvojtisícová obec Váhovce. Keď minulý mesiac stredné a východné Slovensko sužovali záplavy, mnohí Váhovčania robili presne to isté, čo ľudia v postihnutých oblastiach. Čerpali zo svojich pivníc kubíky vody. Na rozdiel od stredoslovákov a východoslovákov to však robia denno-denne už viac ako pätnásť rokov. Pred pätnástimi rokmi bolo neďaleko Váhoviec dokončené a sprevádzkované vodné dielo Kráľová. Posledné na vážskej kaskáde. Po jeho napustení stúpla hladina spodných vôd o tri metre, čo obyvatelia obce, ktorej posledné domy stoja priamo pod hrádzou, okamžite pocítili.
Pohotovostné stavy povodňovej aktivity sú tu odvtedy na dennom poriadku. Napríklad v roku 1995 žili Váhovčania v treťom stupni povodňovej aktivity od polovice júna takmer do polovice júla. Voda vtedy spôsobila škodu za viac ako dva milióny korún. Za celý rok boli vyčíslené škody na 6,5 milióna.
Zatiaľ najkritickejší bol však rok 1996.
Nevládali už ani plakať
Je máj roku 1996. Vo Váhovciach je už niekoľký raz od januára vyhlásená najvyššia povodňová pohotovosť. Už tri mesiace má prevažná časť domov zatopené pivnice. Niektoré domy popraskali, ľudia sa z nich museli vysťahovať. V ďalších sa pod nohami neustále prehýbajú podlahy. Zdvihnuté spodné vody sa miešajú so splaškami zo žúmp, pretože obec nemá kanalizáciu.
„Už ani neplačeme, ani nenadávame. Jednoducho nevládzeme,“ hovorili vtedy Váhovčania.
Aj tí, ktorí mali svoje domy poistené, prichádzali skrátka. Poisťovne im škody nepreplácali, veď nešlo o živelnú katastrofu.
Problém so zdvihnutými spodnými vodami je v tejto obci už chronický.
„Ako obec sme bezmocní, pokiaľ nám zodpovedné štátne orgány nepomôžu,“ tvrdil vtedajší starosta L. Kamenár.
Odstránenie problému by stálo niekoľko desiatok miliónov korún. Pred tromi mesiacmi bola síce dokončená tesniaca stena za desať miliónov, ale tá silu vody iba zmenšila.
Riešenie je v nedohľadne. Váhovce nutne potrebujú vybudovať kanalizáciu a za obcou kanál na odvádzanie zrážkových vôd. Obec navštevujú poslanci Národnej rady, ktorí od dostali od obyvateľov petíciu žiadajúcu prijať rozhodné opatrenia. Kritický stav totiž spôsobuje vodné dielo Kráľová nad Váhom.
Počasie je zatiaľ milosrdné
Je august roku 2001. Od situácie, ktorá privádzala Váhovčanov do zúfalstva, ubehlo päť rokov. Od roku 1996 sa, našťastie, nič podobné nezopakovalo.
Nie však preto, že by boli prijaté opatrenia, ktoré by presakovaniu spodných vôd zabránili. To len počasie je k obyvateľom obce už päť rokov milosrdné.
Starosta Ferdinand Szalay vychádza na dvor obecného úradu, berie do rúk dlhú drevenú latu a strká ju do studne. Tento akt vykonáva každý deň niekoľkokrát. Po vytiahnutí laty spokojne skonštatuje: „Mínus štyridsaťpäť“.
Znamená to, že situácia je pokojná. Spodné vody sú v tejto časti obce na úrovni 295 centimetrov pod povrchom.
„Teraz je to dobré. Ak by mi však hladina ukázala mínus dvanásť, museli by sme zapnúť čerpadlo. Obhospodaruje a financuje ho obec zo svojho rozpočtu. Pri mínus osem už ale musím kontaktovať Povodie Váhu,“ vysvetľuje.
Povodie Váhu prevádzkuje v obci druhé čerpadlo. Keď sa zapne, znamená to, že je vyhlásený druhý stupeň povodňovej aktivity. Za posledných dva a pol roka sa tak stalo päť ráz.
Problém so spodnými vodami vo Váhovciac stále nie je vyriešený.
„Definitívne by bol vyriešený vtedy, keby bol za obcou vybudovaný horný odvádzací kanál. Čerpadlá sú zatiaľ iba náhradným riešením, chránia iba časť obce. Ak by prišli väčšie dažde, tak je zle. No a, samozrejme, treba dokončiť kanalizáciu. To keby sa podarilo, budem najšťastnejším človekom na svete,“ hovorí starosta, ktorý sa k téme kanalizácia vracia takmer v každej druhej vete.
Vybudovanie kanalizácie vo Váhovciach bolo schválené v roku 1996, so stavbou sa začalo o rok neskôr. Dokončená mala byť na jeseň minulého roka. Nestalo sa. Priviedli ju len do 167 domov, potom sa práce zastavili. Zastavil sa totiž prílev financií. Na váhovskú kanalizáciu uvoľnilo ministerstvo pôdohospodárstva v roku 1997 dvadsať miliónov korún, o rok neskôr desať miliónov. Odvtedy nič.
„Chápem, že je to veľká investícia, ale bez kanalizácie sa tu nebude dať normálne žiť. Tunajší ľudia ju nutne potrebujú. Potrebujeme na ňu zapojiť ešte asi šesťsto domov, teda asi dve tretiny obce. Studne máme hlboké dva a pol metra, ale pivnice a žumpy sú hlbšie. Keď teda vystúpi voda vyššie, žumpy sa ňou naplnia a treba ich prečerpávať, inak všetka špina presakuje do studní. Je to kruté, ale dedina by asi potrebovala takú potopu ako pred piatimi rokmi, aby sa niečo pohlo,“ uvažuje Ferdinand Szalay.
Voľakedy bolo problémom vykopať studňu
Stojíme na hrádzi vodnej nádrže Kráľová. Pod ňou vo vzdialenosti asi dvadsať metrov stoja prvé domy. Ľudia, ktorí v nich žijú, však problémy s presakovaním spodných vôd nepoznajú. Dokonca ani počas júlových záplav, keď bola zdvihnutá aj hladina Váhu, tu k nijakému presakovaniu nedošlo.
„Keby len to. Tu bola dokonca hladina nižšie, než býva obvykle. Ešte pred tridsiatimi rokmi bolo každý rok o takomto čase normálne, že Váh vystúpil zo svojho koryta. Odkedy je tu však vodná nádrž, tak sa hladina reguluje. Je ale pravda, že predtým neboli problémy so spodnými vodami. Váh plnil funkciu kanála. Teraz je vlastne odizolovaný, takže spodné vody neodtekajú tak, ako by mali. Tu bol kedysi problém vykopať studňu. Kto chcel mať vodu, musel kopať pekných pár metrov. Dnes sa chvíľu rýpete v zemi a narazíte na vodu,“ hovorí jeden z obyvateľov domov pod hrádzou. Jeden z mála Váhovčanov, ktorí majú pivnicu suchú.
Asi o dvesto metrov ďalej, vo vnútri obce, je však situácia iná. Z pivníc domov trčia hadice, ktorými ľudia pravidelne odčerpávajú neodbytného votrelca. V ďalších domoch vyriešili problém tak, že do suterénov navozili štrk a podlahu vybetónovali o sedemdesiat centimetrov vyššie. No a tí, ktorí si tu domy postavili v posledných rokoch, pivnice radšej ani nerobili.
Našťastie mám pevný dom
Rodina Takáčovcov odchádzala na prelome júla a augusta 1986 na dovolenku k Balatonu. Keď sa vrátili, pivnica ich nedávno postaveného domu bola zaliata vodou. A tak je to až doteraz.
„V tom čase prebiehala druhá alebo tretia fáza napúšťania priehrady. Nuž čo, vodu sme odčerpali a mysleli si, že všetko bude v poriadku. Lenže o chvíľu bola pivnica zase zatopená,“ hovorí Ladislav Takáč, majiteľ domu, ktorý patrí vo Váhovciach k najproblémovejším.
„V tejto ulici, tu oproti nám, majú dvaja susedia presne to isté. A tiež od roku 1986. Písali sme na rôzne úrady, boli tu rôzne rokovania, mali sme tu komisie, ale nič sa nepohlo. Hladina vody v mojej pivnici sa pohybuje od tridsať centimetrov do jeden a pol metra. Záleží od dažďa. Riešim to tak, že mám nainštalované čerpadlo, ktorým vodu vyťahujem, aby sa dom ešte viac nepodmočil.“
Vchádzame do pivnice. Zo stropu visí sliepňajúca žiarovka. Pod vratkou doskou, ktorá jediná umožňuje prejsť suchou nohou z jedného konca pivnice na druhý, je všade voda. Múry sú vlhké. Aj v prítmí vidieť praskliny v podlahe, z ktorých vyvierajú podzemné pramene. Keď výška hladiny prekročí desať centimetrov, zapne sa automaticky čerpadlo.
„Zapína sa každé dve hodiny a za pätnásť minút vodu vytlačí. Ale zase iba na necelé dve hodiny,“ hovorí majiteľ domu. Na jedenkrát vytlačí z pivnice 66 kubíkov vody. Denne je to 792 kubíkov.
„Vodu vytláčam do studne, ktorá je tým pádom tiež nepoužiteľná. Iná možnosť ale nie je. Nejaký čas som ju vytláčal do záhrady, ale tú chceme jednak používať, a potom, bola tam spústa blata a plno komárov,“ vysvetľuje L. Takáč.
Dom má síce poistený, ale poisťovňa vraj škody spôsobené spodnou vodou neakceptuje.
„Prvý rok sme dostali na opravu omietok a za zatopené pivnice 2700 korún, druhý rok 3100. Odvtedy nič. Vraj to nie je živelná pohroma. Stavali sme dom s tým, že ho budeme užívať, žiaľ, máme s ním len starosti. A pivnicu nemôžeme využívať vôbec. Ešte šťastie, že dom je pevný, takže sa nebojíme, že by na nás spadol. Nikde zatiaľ nie sú pukliny, drží dobre. Ale s tou vodou už asi budeme musieť žiť.“
Aj keď v obci už niekoľko dní nepršalo, v jej centre sú veľké mláky. Tentoraz ich však nespôsobili spodné vody, ale prasknuté potrubie.
Mláka bez dažďa
Na váhovskom námestí pred kostolom sa v prudkom augustovom slnku leskne veľká vodná plocha. Mláka sa tu objavila pred dvoma dňami, hoci už takmer dva týždne nepršalo. Nejde však ani o presiaknutú spodnú vodu. Jednoducho – prasklo potrubie, presnejšie povedané, zase niekde prasklo potrubie.
„Odstávku vodovodu máme prakticky každý mesiac. Potrubie je totiž utopené v spodnej vode, sú tam tlaky a praská to. Ako dlho potrvá táto odstávka, nevieme. Ani vodári nevedia nájsť chybu. Ľudia sú teda nútení dať čerpadlá do svojich studní a brať vodu z nich. Lenže – keď sa studňa dlhší čas nepoužíva, mala by sa najprv kalovým čerpadlom prečistiť, a až potom by sa voda z nej mala používať. To však robí málokto. Na umývanie a sprchovanie používajú takú vodu, akú majú,“ hovorí Ferdinand Szalay.
Provizórnym riešením v tejto situácii je dohoda s vodármi, že keď to bude možné, aspoň na pol hodiny otvoria kohútiky, aby si ľudia mohli spraviť zásoby pitnej vody. A kto má možnosť, sadne do auta alebo na bicykel, vezme kanistre a ide si po pitnú vodu do susednej dediny. V jej katastri vyviera prírodný prameň.
Váhovčania však nechcú na vyriešenie problému, ktorý ich kvári už pätnásť rokov, čakať so založenými rukami. Jedným zo starostových návrhov v otázke dokončenia kanalizácie je, aby investori spravili aspoň hlavné vedenie cez dedinu, a prípojky by si ľudia mohli urobiť samostatne.
„Tí, ktorí stavajú domy, majú dvojnásobné náklady. Urobia si žumpu, ale za tie isté peniaze, ktoré do nej investujú, by si mohli spraviť prípojku na kanalizáciu. Toto by mohlo byť riešenie. Petície a protestné akcie nechceme robiť, tým problém nevyriešime.“
ANDREJ ŠIMONČIČ
FOTO – AUTOR
