Záber z filmu Hana a jej bratia. FOTO – ARCHÍV
v. Keďže sa takmer nenakrúca, mladý režisér ponúkol sústo pre vyhladovanú kritiku. Okrem toho investoval do snímky všetky vlastné peniaze, za ktoré si mal pôvodne kúpiť byť. No a do tretice, ako prvý sa odvážil zobraziť v slovenskom filme hlavného hrdinu, ktorý si rieši problém lásky s mužmi. Publicity „za“ aj „proti“ mal teda viac, ako býva zvykom. Lenže, ako sa vraví, každá aféra trvá nanajvýš tri dni. Film zmizol z kín, dnes sa už takmer nespomína a ani režisér zatiaľ ďalšie dielo nenakrútil. Povrdil teda Vladimír Adásek teóriu, že v slovenskej kinematografii máme jeden fenomén: vysokú fluktuáciu začínajúcich režisérov, ktorí po nakrútení prvého celovečerného filmu odchádzajú k výhodnejším aktivitám?
Zobral vám debut chuť na ďalší film?
„Ale nie. Píšem scenáre, no peniaze na ďalší projekt nemám. Robím teda rôzne televízne relácie. Keby bola možnosť, určite by som sa, napriek mnohým problémom, do filmovania opäť pustil. Tak ako zrejme každý začínajúci režisér. Lenže, všetko treba začať zase celkom odznova a medzitým človek musí z niečoho žiť. Potom sa môže stať, že v procese vlastného zabezpečovania sa už ďalšiu šancu nakrútiť film nedostane.“
Keď vás v dokončovacej fáze filmu nechala Česká televízia – ako vravia bratia Česi – „na holičkách“ a neposkytla sľúbené peniaze, zaplatili ste to z vlastného vrecka. Obetovali ste peniaze na byt, pritom film až takú dieru do sveta neurobil. Nemyslíte si s odstupom času, že to bola chyba?
„Určite nie. Keby si človek, ktorý veľmi chce nakrúcať a kvôli tomu aj školu vyštudoval, filmovanie nevyskúšal, mrzelo by ho to do konca života. O skúsenostiach, ktoré tým získa, ani nehovorím.“
Každý umelec je citlivý na svoje dielo. Vy ste Hanu režírovali, napísali scenár, do značnej miery autobiografický, dokonca ste vo filme aj hrali. Ako ste potom znášali kritiku?
„Hrozne ma zdeptala. Ale bola to moja chyba, nepripravil som sa na ňu. Pre mňa bolo najdôležitejšie film dokončiť – aj napriek všetkým finančným problémom. Zdalo sa mi, že premiérou sa konečne začína dovolenka a len odo mňa závisí, ako dlho budem oddychovať. Vôbec mi nedošlo, že až teraz prichádza najhoršia fáza – reakcie – a ja budem musieť ešte tri mesiace reagovať na názory, od pochvál po zdrvujúcu kritiku. Sú to naozaj veľmi citlivé a vnútorné veci. Ani odstúpenie Českej televízie som neznášal tak ťažko. Najhoršie to bolo po premiére. Až vtedy som sa naozaj nervovo zrútil.“
Režisérka Eva Borušovičová si myslí, že slovenskí kritici sú na slovenských filmových režisérov veľmi prísni aj preto, že nových filmov je veľmi málo. A tak sa všetci nevybúrení hneď vrhnú na úbohého osamelého vojaka v poli. O to viac, keď ide o kontroverzné dielo, akým bola Hana.
„Je prirodzené, že keď je niečoho málo, človek to skúma podrobnejšie – má viac času. Mňa skôr prekvapilo, že ma začali porovnávať s filmom skúseného režiséra Martina Šulíka, keďže prišiel do kín takmer v rovnakom čase. Zdalo sa mi absurdné, že niekto porovnáva debut a neviemkoľký film.“
Bola medzi kritikmi aj Hana Hegerová? Vo filme spievate jej šansóny trochu v štýle transvestit show.
„To bolo tiež peklo. Po všetkých ‘prúšvihoch‘ s peniazmi a nervových zrúteniach po premiére sa v Prahe ešte konal Febiofest, odkiaľ mi zrazu zavolali, že si film mám uviesť. Strašne to nemám rád a vtedy, dve minúty pred mojím vystúpením, zrazu prišiel Fero Fenič, že má prekvapenie. A na pódium vyšla Hana Hegerová. Úplne mi to vyrazilo dych. Začal som sa na film pozerať ešte aj jej očami a myslel si, že bude veľmi nahnevaná. Keď ku mne prišla, nebol som schopný slova, len som híkal ako somárik a opakoval – ježiš maria, ježiš maria! Ale bola veľmi milá, iba sa spýtala – proč ten mladík pořád ríka ježiši? No aj tak som si potom musel vziať tabletku na upokojenie.“
Čítala som, že film Hana a jej bratia vznikol na základe autobiografickej knižky. Ste teda aj spisovateľ?
„To bolo tak, na vysokej škole som mal zrazu veľa času, začal som teda písať. Najprv to nemalo žiadnu formu, ale keď bolo zápiskov viac, vravím si, veď to vyzerá ako knižka. Lenže, keď som rukopis začal čítať, pripadal mi hrozne zamotaný, subjektívny, skrátka, nemal hlavu ani pätu. Prvá reakcia bola zničiť ho. Zdalo sa mi to však more zbytočnej práce, veď mal 250 strán. Racionálne som si povedal, počkám dva týždne a potom sa rozhodnem, čo s tým. No a za ten čas mi napadlo, prepísať ho na filmový scenár.“
Ako sme už povedali, ide do značnej miery o autobiografické dielo, navyše sa hovorí o homosexualite, ktorá je na Slovensku, plnom predsudkov, stále tabu. Ako reagovali rodičia na vašu úprimnosť?
„Strašne sa báli bratislavskej premiéry, a ešte viac uvedenia doma, v Senici. Mamina sa v kine aj rozplakala, ale tým pekným spôsobom. Vtedy som bol šťastný. Lebo ja som to musel dostať zo seba von, veď aj preto som film nakrútil. Ale reakcií rodiny som sa naozaj bál.“
A ako to dopadlo v Senici ?
„V podstate som nemal žiadnu negatívnu reakciu. Možno, že predsudky prehlušil lokálpatriotizmus. Naopak, v meste pripravili takú bombastickú premiéru, až som bol v rozpakoch.“
Myslíte si, že chlapec z malomesta má s homosexualitou väčšie problémy ako ten z Bratislavy, kde je predsa len liberálnejšia klíma?
„Neviem to porovnať, lebo ja osobne som nikdy nemal problém vyrovnať sa s tým.“
Naozaj? Čítala som, že väčšinou je prvým a najťažším krokom priznať si – som gay alebo lesbička sám pred sebou a vysporiadať sa s problémami, ktoré to prináša.
„Nie, naozaj neboli žiadne nervové zrútenia. Sám so sebou som problémy nemal, iba mi vadili ohováračky poza chrbát. Skôr som teda musel riešiť ľudí okolo seba, rodičov, školu.“
Kedy to vyšlo najavo?
„Už na základnej spolužiaci zbadali, že inak rozmýšľam, možno mám iné pohyby. Tam rýpali. Na strednej škole sa to zlepšilo a na vysokej som už vedel, ako na to. Povedal som to nahlas hneď prvú minútu, takže škandál sa nekonal.“
Vravíte, že otvorenosť ľudí odzbrojila a problémy sa skončili. Napriek tomu väčšina známych ľudí homosexualitu úzkostlivo tají.
„Podľa mňa je oveľa horšie nepovedať to a odolávať rečiam poza chrbát, dohadovať sa, čo si o mne kto myslí. Má to asi ten efekt, ako keď buldozér tlačí pred sebou sutinu. Človek si len vyrába ešte väčšie problémy, má strach z odhalenia a klebiet. Výsledkom sú komplexy, paranoja a neadekvátna obrana.“
Nikdy sa úprimnosť neobrátila proti vám?
„Ja som taká rybka-bojovnica. Keď na mňa niekto útočí kvôli homosexualite, bojujem. Nie že by som sa pobil, ale s láskavou iróniou sa dívam priamo do očí a argumentujem, pokiaľ možno s humorom. Zatiaľ k fyzickému stretu nikdy nedošlo.“
Najťažšie sa o problémoch súvisiacich s láskou a sexualitou asi hovorí rodičom. Vždy tam panuje istý ostych a keď sa má navyše hovoriť o takejto citlivej téme, zrejme o to väčší. Kamarát gay mi vravel, že ho až rozčuľovalo, že po priznaní sa musel riešiť najmä rodičov. Pomáhať im zmieriť sa. Ale prečo, najväčší problém má predsa on. On bude po celý život niesť všetky dôsledky – nebude mať rodinu, deti, pre istú časť ľudí bude vždy na periférii.
„Áno, je to nespravodlivé, ale asi sa s tým nedá nič robiť. Iba minimum rodičov by to neranilo, málo je aj tých, ktorí si na to zvyknú. Naozaj je to tak, že dobitý začne pomáhať ešte dobitejším.“
Akceptujú rodičia vaše lásky?
„Áno, sú milí, keď prídem domov s partnerom. Ale nerozprávame sa o tom.“
Máte stály vzťah?
„Áno.“
Teraz sa veľa diskutuje o práve na registrované partnerstvo, začína sa otvárať aj otázka práva vychovávať deti. Ako vnímate budúcnosť?
„Pre mňa mať papier na partnerský vzťah nie je až také dôležité, hoci viem pochopiť, že je to dôležité kvôli sociálnym a materiálnym veciam. Na jednej strane sa gayovia snažia dosiahnuť registrované partnerstvo, na strane druhej, aby zapchávali ústa prudérnym ľuďom, však vyhlasujú, že deti si nechcú adoptovať. A to ma strašne štve, je to pokrytecké. Ja netrvám na manželstve, ale keby bola možnosť adoptovať si deti, tak by som to urobil veľmi rád.“
Ak raz budete mať vlastnú rodinu, kde budete bývať? Stále platí, že ste bezdomovcom s filmom na polici?
„Áno. Teraz sa snažím riešiť bytovú otázku formou úveru.“
Čo povedali vaši, keď zistili, že všetky peniaze chcete investovať do nejakého filmíka?
„Čudovali sa, ale nezakazovali mi nič. A to doteraz splácam dlhy.“
Naozaj to stálo za to?
„Určite. keby som to neurobil, mrzelo by ma to oveľa viac, ako teraz splácať nejaké peniaze.“
Vladimír Adásek (30) absolvoval štúdium na Bábkohereckej fakulte VŠMU a na Fakulte filmovej a televíznej réžie VŠMU. V roku 2001 debutoval snímkou Hana a jej bratia. Išlo o výlučne autorský film, s autobiografickými prvkami. Tvorca bol nielen autorom námetu, scenáristom a režisérom, ale aj producentom, hercom, tanečníkom, spevákom, textárom. Bol prvým slovenským režisérom, ktorý sa rozhodol financovať svoj celovečerný film z vlastného vrecka a tiež prvým slovenským filmárom, ktorý riešil v hranom filme ako kľúčovú tému problémy homosexuálnej lásky. Pre Slovenskú televíziu režíroval jednu z prvých situačných komédií Marlen nie je doma na námet sestier Evy a Sone Borušovičových. Dnes pracuje pre televíziu a reklamu, režíruje a píše scenáre. Má rozpracované námety na ďalšie celovečerné filmy.
