Martin Krug a jeho nosorožie slečny Ada a Sena. Nechajú sa kŕmiť, škrabkať, žiarlia na seba ako psíky.
Spoza betónovej ohrady sa ozvalo pískanie. Ako keď sa privoláva pes. Tri sivé kolosy sa zdvihli z prachu. Zastrihali ušami, chvostíky vztýčili ako anténky a pôvabne nimi zavrteli. Fakt ako psíky. Bolo jasné, že Ada, Sena a Niko signál dobre poznajú. Naozaj, vzápätí vošiel do výbehu ošetrovateľ. Nosoroží samec pritisol nos k zeleným kolíkom, ktoré ho oddeľovali od samíc, a žiarlivo sledoval, ako sa jeho družky rozbehli za jabĺčkami. Zmizli v nich ako maliny, potom si Ada opäť ľahla, slastne prižmúrila oči a nechala sa škrabkať po drsnom líci. Absolútne dôverný dotyk. Martin Krug je jeden z mála ľudí, ktorí si to môžu dovoliť. Dokonca sa im občas povozí na chrbte ako na koni. Vidno, že tento vzťah sa budoval roky. Presnejšie, od roku 1986, keď tri nosorožce tuponosé dorazili do bratislavskej zoo priamo z rezervácie v Namíbii.
Keď Ada, Sena a Tobi, ktorý bohužiaľ pred časom uhynul a nahradil ho Niko, dorazili do Bratislavy, mali zhruba dva až štyri roky. Keďže ich odchytili z voľnej prírody, vek sa dal určiť iba odhadom. Bol to významný deň, lebo odvtedy sa datujú začiatky chovu nosorožcov na Slovensku. Bratislavská zoo je doposiaľ našou jedinou zoologickou záhradou, ktorá chová tieto vzácne zvieratá.
Už vtedy sa okolo nich obšmietal aj Martin Krug, hoci ešte nebol zamestnancom zoo. V Prahe však študoval chovateľstvo cudzokrajných zvierat a po škole mal nastúpiť práve v Bratislave. V tom čase sa jeho všeobecný záujem o zoológiu už začal vyhraňovať a zamiloval si slony.
„V rámci školy sme mávali prax v pražskej zoo, ktorá je na svetovej úrovni. Najviac na mňa zapôsobili slony. Učarovali mi inteligenciou, majestátnosťou, vnímavosťou voči chovateľom. Keď som prvý raz pristúpil k slonici, mal som obrovský strach. Išiel som tam totiž bez dozoru, v rámci prestávky. Vlastne načierno, nikto o tom nevedel. So slonicou, ktorej som vtedy priniesol dobrotu, si dodnes perfektne rozumieme. Zakaždým, keď prídem do Prahy, nezabudnem zájsť ku slonincu. Aj po toľkých rokoch ma vždy spozná.“
Prítulní vandali
V Prahe teda Martin začal snívať, že bude pracovať práve pri slonoch. Nebolo to nereálne, lebo za socializmu bola idea, vybudovať v bratislavskej zoo aklimatizačnú stanicu pre ázijské slony pre celú Európu.
„Už bol vypracovaný projekt, vyčlenené peniaze, dokonca už malo prísť do karantény päťdesiat vietnamských slonov. Lenže, prišla novembrová revolúcia a všetko bolo inak. Plány padli, pomenili sa aj vzťahy s ázijskými socialistickými republikami, odkiaľ sa mali zvieratá voziť.“
Našťastie, všetko zlé je na niečo dobré. Namiesto slonov prišli do Bratislavy nosorožce a Martin Krug sa stal ich ošetrovateľom.
Mláďatá ubytovali v prebudovanej konskej maštali. Bolo treba upraviť najmä betónové podlahy, ktoré vyhovovali konským kopytám, ale nie citlivým chodidlám nosorožcov. Urobili sa drevené dlážky, betón zostal len tam, kde nosorožce zvyknú chodiť na toaletu. Sú totiž čistotné, potrebu vykonávajú vždy na jednom mieste.
Ada, Sena a Tobi mali vtedy slabých osemsto kíl a výšku zhruba 140 centimetrov v kohútiku. Ako rástli, dodnes dokumentujú rysky na stene maštale.
„Keď sme ich prvý raz vypustili do výbehu, stratili sa nám, taká tam bola hustá vegetácia. Behom mesiaca ho však premenili na holopúšť, prežili iba stromy, na ktoré nedočiahli.“
Nosorožce tuponosé majú od prírody dobrú povahu, sú menej plaché ako ázijské druhy a čierne nosorožce.
„Od začiatku boli veľmi prítulné. Pokojné, zvedavé, zakrátko sa už nechali od nás poškrabkať. Keďže boli umiestnené bokom, prvý rok o nich návštevníci zoo ani nevedeli. Chodili k nim iba ľudia, ktorých spoznali, mali pokoj a čas na dôkladnú aklimatizáciu.“
Dvojtonové psíčatá
Tri bratislavské nosorožce majú skutočne psie spôsoby. Pískanie pána spoznajú spoľahlivo medzi desiatkami hvízdaní obdivovateľov. Reagujú na mená, upokojujúce zvuky, dokonca poznajú aj Martinov krok, keď sa ráno blíži k maštali.
„Podľa toho, ako spozornejú, kolega už vie, že prichádzam do práce.“
Rovnako ako psy dávajú najavo radosť. Natočia uši, zdvihnutými chvostami kývajú zo strany na stranu. No a dobiedzajú, že sa chcú hrať.
„Je to veľmi smiešne, keď sa dve tony živej váhy správajú ako štvorkilový psík. Keď sa bláznia, odrážajú sa naraz zadnými aj prednými nohami, snažia sa vyskočiť do výšky, krútia hlavou ako vrtuľa lietadla. Sem-tam do mňa aj štuchnú, aby som pobehol s nimi, ale veľmi jemne. Dávajú pozor, aby mi neublížili, takže si pokojne môžem k nim do výbehu hoci aj ľahnúť a pospať si. Ešte by ma bránili.“
Martina Kruga nosorožce nielen chránia, ale tiež rešpektujú, ako svojho ochrancu. Prejavilo sa to, keď k nim prišiel namiesto Tobiho nový samec Niko.
„Museli si vyjasniť hierarchiu v skupine a vtedy sa mi zrazu obe dámy postavili za chrbát. Bolo to jasné gesto – sme s tebou, ale ty si nás bráň! Našťastie, aj Niko od začiatku výborne reaguje, rýchlo si na nás zvykol, naučil sa potrebné povely.“
Nosorožce na seba tiež žiarlia ako psy. Väčšia samica hneď beží odtlačiť menšiu, aby sa chovateľ venoval iba jej. Keď prestane s maznaním, chvíľu čaká, či sa sám nepotreboval poškrabať, no potom hneď kontroluje. Keď zistí, že sa mazná s druhými, hneď robí poriadky.
Mimochodom, koža nosorožcov, hoci je hrubá, je veľmi citlivá. V Afrike a v Ázii sa im o ňu starajú vtáky. Už sa to naučili aj bratislavské vrany a straky.
Osedlaný nosorožec
Nosorožce milujú vodu, ale aj sneh. Ochladenie potrebujú na termoreguláciu. V lete sa s rozkošou čvachtajú vo vodnej priekope, vodu z hadice chápu ako sprchu a aj najmenšiu kaluž rozryjú rohom, aby spravili blatovú kašu, v ktorej potom blažene vrtia zadkom.
Rovnako nadšene sa jašia aj v čerstvom snehu. Rútia sa ním ako kone, ryjú sa závejmi ako krty a milujú, keď im Martin postaví snehuliaka. Ako zlé deti ho s rozkošou zdemolujú a potom v teplej maštali natrčia studené nohy a nechajú si podošvy ošetriť indulonou, ako na pedikúre.
A ako je to s vozením sa na ich chrbtoch?
„To boli také mladícke výstrelky. Súviseli s mojím záujmom o slony. Je prirodzené, že so slonmi sa pracuje, ľudia sa na nich vozia. Preto som vyskúšal, či by to bolo možné aj s nosorožcami. A išlo to. Človek však musí veľmi dobre poznať ich povahu, vedieť odhadnúť momentálnu náladu, čo si práve môže dovoliť. Je to veľký prejav dôvery, keď niekomu dovolia vyliezť na chrbát a prejdú sa s ním okolo výbehu.“
Partnerské problémy
Keď v Bratislave začali chovať nosorožce, rátalo sa s tým, že budú mať aj mláďatá. Lenže, keď samci a samice žijú odmalička spolu, môže u nich dôjsť k súrodeneckému syndrómu. Teda, že sa chápu ako brat a sestra a o párenie nemajú záujem. To sa stalo aj Ade, Sene a Tobimu.
„Začali sme preto uvažovať, či Tobiho nevymeníme za iného samca, s ktorým by sa samice nepoznali. Aby sa naštartoval cyklus, ktorý spúšťa ovulačné procesy. Napokon však zaúradovala vyššia moc. Tobi ochorel. Hoci som sa aj šesť hodín v kuse snažil dostať do neho lieky ukryté v obľúbených jabĺčkach či chlebe, bolo to márne. Najmä, keď pri jeho váhe potreboval každý deň užiť liekov za dve kilá, maskované v desiatich kilách jabĺk či piatich bochníkoch. A zviera je múdre, rýchlo odhalí, že mu tam pašujete aj medicínu. Asi po mesiaci nosorožec celkom rezignoval. V sobotu ešte vyšiel do výbehu, no ráno som ho našiel v maštali mŕtveho.“
Smrť Tobiho znamenala nielen bolestivú stratu štvornohého priateľa, no padol aj projekt výmeny nosorožieho samca. Chovný program bol vážne ohrozený. Na kúpenie nového samca ani na transport nejakého zvieraťa požičaného zo zahraničia (v hre boli Poľsko a Veľká Británia) neboli peniaze.
Nakoniec pomohla liberecká zoo. Tamojší riaditeľ so záujmom sledoval dlhoročnú prácu bratislavských kolegov a teraz im ponúkal párik nosorožcov. A tak pred piatimi mesiacmi prišiel do Bratislavy Niko a keď sa aklimatizuje, pricestuje za ním aj jeho liberecká družka.
Sexuálnym móresom sa treba učiť
Zmena Nikovi iba prospela.
„Pamätám si ho z Liberca. Bol to apatický tvor, v malom výbehu mal minimum pohybu, takže mu robilo problém prekonať desať centimetrov vysoký schodík. Tu mal zrazu areál, o akom ani nesníval, keďže sa narodil v zajatí. Vidno, že je šťastný. A samice sa tiež potešili. Dokonca sme už zaznamenali prvú ruju, hoci iba slabú. O dva-tri týždne nastane ďalšia a verím, že bude silnejšia. Samec sa bude viac usilovať a samica viac spolupracovať. Zatiaľ sa iba oťukávali, zisťovali, čo si k sebe môžu dovoliť. Som však presvedčený, že nakoniec dôjde aj k spáreniu a to bude najväčšie ocenenie našej dlhoročnej práce.“
Spárenie nosorožcov je totiž pomerne zložité. Najmä, keď sa samec narodil už v zajatí a vlastne nevie, ako sa správať. Musí sa naučiť nosorožici správne dvoriť, utíšiť ju, dať najavo, že jej nič nehrozí, vzbudiť záujem. Navyše sa všetko musí udiať v pravý čas, lebo samice môžu byť oplodnené iba v jeden jediný deň. Pohlavný akt trvá hodinu a prebehne hneď niekoľko ejakulácií, aby bolo vajíčko naozaj oplodnené. Samica musí mať chuť spolupracovať, lebo udržať toľký čas na bedrách dve tony, nie je len tak. Chovateľ pri tom asistuje ako pastier v čriede. Dozerá, aby sa zvieratá nezranili, všetko prebehlo, ako má. No a potom už len čaká – zhruba štyristo dní – ako to dopadlo.
v
Nuž, Niko sa má k svetu, Ada a Sena tiež, hormóny v ich tele sa pozvoľna búria, všetko nasvedčuje tomu, že sa bratislavská zoo raz dočká vytúženého nosorožieho bábätka.
Aké bude?
„Bude vážiť asi sto kíl, bude nemotorné a strašne zlaté. Malé nosorožce sú rozkošné. Majú k telu neadekvátne veľké nohy, po obvode široké šľapy, akoby ich zakončovali štyri zvončeky.
Uši sú skoro také veľké ako u dospelého nosorožca a na nose hrbolček, náznak budúceho rohu. Sú zvedavé, aktívne, a milujú dotyky. Dokážu zaujať nepredstaviteľné pózy, aby si to vychutnali. Neraz sa tak poskladajú, že majú potom problém zase vstať.“
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC, MARTIN KRUG A ARCHÍV
