Niektorí by pri tejto príležitosti radšej hovorili o tisícročnom poslaní, o ideáloch a odkaze predkov

Čo nám prinesie vstup do Európskej únie? Letáčik, ktorý rozdávali mladí ľudia na bratislavskom korze, dáva na túto otázku stručné a jednoznačne formulované odpovede. Dozvieme sa, čo tým získa náš štát, čo naša ekonomika, a aké budú právne dôsledky tohto kroku. Na poslednej strane letáčika je uvedené, aké výhody bude mať Slovák ako občan Európskej únie: od práva voľného pohybu v rámci únie až po právo obracať sa so sťažnosťami na európskeho ombudsmana.

Je pravdepodobné, že každý z nás sa v týchto týždňoch a dňoch stretol s takýmito prejavmi predreferendovej kampane. Letáčiky, plagáty, heslá, vystúpenia známych osobností, diskusie v tlači, rozhlase, televízii. To všetko so zámerom presvedčiť, že vstup nám prinesie nesporné výhody, že sa nám, občanom tohto štátu, takpovediac vyplatí. Nebolo to vždy presvedčivé, ale ako celok je takýto prístup pochopiteľný. Bolo predsa treba presvedčiť váhajúcich, vyburcovať ospalých, posmeliť bojazlivých a príliš opatrných. Na základe prepočtov, v ktorých zisky zreteľne prevyšovali nad stratami a výhody nad nevýhodami, sa vo vedomí občana mala perspektíva vstupu spojiť s presvedčením o budúcom prospechu.

Skrátka, bola to kampaň, ktorá občana vyzývala, aby si to pekne spočítal a hneď mu ponúkala súpis položiek, ktoré by pritom mal brať do úvahy. Takéto kalkulácie sa môžu zdať príliš pragmatické a nedôstojné uvažovania o veľkom, priam historickom kroku nášho národa. Určite sa nájdu ľudia, ktorí by pri tejto príležitosti radšej hovorili o tisícročnom poslaní, o veľkých ideáloch a odkaze predkov.

A celkom určite by sa takýto ľudia našli tak v tábore zástancov, ako aj v tábore odporcov vstupu. Raz darmo, dejiny ponúkajú oporu jedným i druhým. Aj vzhľadom na túto skutočnosť, ale predovšetkým vzhľadom na dosť odpudzujúcu predstavu kampane vedenej z ideologických pozícií som nakoniec rád, že u nás prevládlo celkom pragmatické kalkulovanie a zvažovanie výhod. Práve skončenej predreferendovej kampani sa asi dá vyčítať všeličo a všetci vieme, aké vďačné podnety v nej našli humoristi, za upriamenie pozornosti občanov na kalkulovanie s výhodami vstupu by som ju však chcel pochváliť.

Záručný list

Pravdaže, pragmatické uvažovanie u nás ešte stále nemá dobrú povesť, vyčítame mu prízemné maniere a nedostatok zmyslu pre vyššie hodnoty, to je však dosť skreslená predstava, ktorá zanedbáva, že tento prístup má nielen svoju chladnú racionalitu, nabádajúcu k zvažovaniu výhod a pozorným kalkuláciám všetkých dôsledkov, ale aj svoju morálku a s ňou požiadavku rešpektovať práva a slobody druhého. Koľkým blúdeniam, koľkým ilúziám a koľkým podvodom na politickom trhu s ideami sme sa mohli vyhnúť, keby sme sa jarmočníkov ponúkajúcich žiarivé perspektívy národa v pravej chvíli boli jednoducho opýtali, čo nám to prinesie a kde je záručný list!

Plamenné výzvy k naplneniu odkazu predkov mi teda v predreferendovej kampani nechýbali. Ak nad patetickým hlasom dejinného poslania prevládol civilný hlas odhadcu výhod, je len dobre. Nech si ľudia uvedomia, že do Európskej únie nás nevedie prísľub naplnenia odvekých túžob, ale skôr perspektíva prílevu investícií, voľného pohybu, možnosti študovať či pracovať. Treba len dúfať, že tento nepatetický spôsob presviedčania nájde pozitívnu odozvu v spoločnosti, ktorá sa postupne a za cenu trpkých sklamaní učí nedôverovať zvestovateľom krajších zajtrajškov.

Keď som takto ocenil to, čo mnohí tejto kampani vyčítajú, teda jej nepatetický charakter (bežne sa hovorí, že bola „suchá“), musím hneď dodať, že mi v nej na druhej strane chýbalo pripomenutie hlbších základov nášho európanstva. Nielen v tejto súvislosti, ale aj pri iných príležitostiach a v iných kontextoch ma znepokojuje, ako málo si uvedomujeme svoju príslušnosť k európskemu kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Po skončení referenda v Litve som v televízii videl jedného mladého Litovčana, ktorý jednoducho povedal: „My sme sa vždy cítili Európanmi a tento výsledok to iba potvrdzuje.“ To je postoj príslušníka národa, ktorý si svoju osobitosť musel vybojovať práve prihlásením sa k európskemu kultúrnemu prostrediu.

Naša situácia je trochu odlišná, u nás sa európanstvo neprofilovalo ako potreba zdôrazniť svoju odlišnosť vo chvíľach, keď bolo národné spoločenstvo vystavené hrozbám pohltenia v cudzom prostredí. Hrozby tohto druhu sme v minulosti tiež poznali, no nedá sa povedať, že by prispeli k zreteľnejšiemu uvedomeniu si príslušnosti k Európe.

Úspešný koniec

Pritom je nesporné, že kultúrna a spoločenská zakotvenosť v európskom prostredí je východiskom mnohých našich postojov, volieb a orientácií.

Naše chápanie priestoru je európske: formovalo ho charakteristicky európske prostredie, poznačené veľkou rozmanitosťou druhov na pomerne malej rozlohe.

Naše mestá sú európske, sú to typické stredoeurópske mestá, ktorým tento charakter nevzala ani socialistická prestavba mestských centier, ani masívne budovanie panelákových štvrtí.

Naše kostoly, naše kaviarne, naša kuchyňa - to všetko je európske, presnejšie povedané stredoeurópske. Naše vzdelanie je európske napriek všetkým školským reformám, akými sa túto jeho charakteristiku predchádzajúci režim pokúšal potlačiť. Z týchto a mnohých ďalších prvkov materiálnej a duchovnej kultúry sa utvára naše európske myslenie, rozhodovanie a konanie. Pravda, nie vždy si túto charakteristickú črtu nášho postavenia vo svete dostatočne uvedomujeme. Vedomie európanstva nie je v nás dostatočne rozvinuté a ani v práve skončenom predreferendovom období sme sa k problematike jeho bližšieho určenia a prehĺbenia vážnejšie nedostali.

Pred referendom sme zvažovali, čo nám členstvo v únii prinesie. Opakujem, to vôbec nebolo nevhodné a nesvedčí to o prízemnosti našich postojov a predstáv. Škoda len, že sme toto zvažovanie neposunuli k bližšiemu uvedomeniu si, čím sme: my, ktorí chceme mať právo voľného pohybu v rámci únie, právo žiť, pracovať a študovať v ktoromkoľvek z jej členských štátov.

Zaiste, referendom sa končí len jedna etapa. Ak sa, ako verím, skončí úspešne, dá sa očakávať, že prídu ďalšie príležitosti, ktoré nás privedú k uvedomeniu si európskej povahy nášho myslenia a konania. A celkom určite to budú príležitosti, pri ktorých budeme musieť zvažovať nielen to, čo nám únia dá, aké výhody z členstva v nej získame a z akých práv sa v nej môžeme tešiť, ale aj to, čo do nej môžeme priniesť a ako sa budeme podieľať na utváraní jej politickej, sociálnej a kultúrnej podoby. Na utváraní toho, čím sme ako Európania.

Miroslav Marcelli (1947) filozof
Žije v Bratislave. Profesor a vedúci Katedry filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Preložil diela Michela Foucaulta Dozerať a trestať, Slová a veci, Moc, subjekt a sexualita, Masoch Gillesa Deleuzeho a Melanchóliu László F. Földényiho. Okrem iných mu vyšli knihy Príklad Barthes a Za zrkadlom myslenia.

Autor: Miroslav Marcelli