piteľne oveľa nižšia než množstvo ľudí, ktorí dlhodobo v prieskumoch tvrdili, že si členstvo želajú.
Napriek formálnemu úspechu tu teda niečo zaškrípalo, a je jasné, kto si to odskáče: garant a koordinátor kampane, vicepremiér Csáky. Nie že by si nezaslúžil: bohorovný pokoj, s ktorým odbíjal varovné hlasy, kontrastoval s nevýraznosťou a nezrozumiteľnosťou posolstva, ktoré jeho ľudia a najaté agentúry voličom sprostredkúvali. Lenže ani ostatní nie sú bez viny. Neúnavným krikom, že chýba debata o negatívach členstva v únii, vyvolal Robert Fico v mnohých zneisťujúci pocit, že ich vláda klame. Je škoda, že mu podľahli i mnohí tí, ktorí sú inak za členstvo v EÚ, ale svojou neúčasťou sa rozhodli vládu „potrestať za neúprimnosť“. Ďalším demotivujúcim prvkom bola možno trápne demonštrovaná jednota politikov všetkých farieb. Posedenie pri štrúdli, ktoré absolvoval Michal Kováč s Vladimírom Mečiarom, bolo potom vrcholom cynizmu: myšlienka európskej integrácie si takúto negustióznosť naozaj nezaslúžila!
Referendum bolo viac gestom, než nevyhnutnosťou – v zálohe bol ešte parlament. Lenže aj gestá sú dôležité. Tak ako niekedy zdanlivo bez príčiny (on to predsa určite dobre vie aj sám) hovoríme tomu druhému, že nám na ňom záleží. Je to niečo? Nič, len gesto. Na ktorom však stoja a padajú vzťahy. Nemožno nadávať tým, ktorí využili svoje demokratické právo zostať doma. Škoda len, že sa na tomto geste nezúčastnili všetci tí, ktorí hovoria, že im na EÚ záleží.
Hádam to napokon nebude také zlé. Sobáš býva platný, keď zaznie „áno“. A kvalita manželstva potom už závisí od tisíc iných vecí, než od toho, či manželia svoje „áno“ zaburácali, alebo len tak tíško ‚špitli‘. Dúfajme.
