Matka Ľuboša (fotografia vľavo), ktorý sa v roku 1988 nevrátil z pieskoviska a odvtedy po ňom pátra, dúfa, že chlapec, ktorý sa teraz volá Happy a žije v Juhoafrickej republike (fotografia z internetu uprostred), by mohol byť jej syn. Policajt z Púchova Miroslav Jurči (vpravo), ktorý mal práve službu, si na niektoré detaily z pátrania spomína dodnes. FOTO SME – JÁN KROŠLÁK
Mladík, ktorý bol dvanásť rokov otrokom v jednej černošskej rodine v Juhoafrickej republike, môže byť slovenským chlapcom, ktorého pred 15 rokmi uniesli z Púchova.
Juhoafrické médiá už niekoľko dní informujú o nájdenom chlapcovi a reportáž o ňom odvysielala aj televízia Joj. Zástupkyni vedúceho Národnej ústredne Interpolu v Bratislave Adriane Kolárikovej pri jej sledovaní prišlo na um, že by mohlo ísť o Ľuboša, po ktorom pátrajú už od roku 1988. Či je to však naozaj tak, potvrdia až testy DNA.
Realistická matka
Ľubošova matka si praje, aby Happy, ako sa chlapec teraz volá, bol práve jej Ľuboš. „Priala by som si, aby to bol on, veľmi!“ Včera, už po niekoľkýkrát, čakala na stretnutie s ľuďmi z Interpolu.
Púchov, kde Ľuboš s rodičmi do únosu býval, momentálne prežíva senzáciu. Zázračný nález strateného chlapca je témou číslo jeden. Takmer všetci ľudia zachytili informáciu o otrokovi v Juhoafrickej republike, ktorý by mohol byť synom učiteľky v púchovskej materskej škôlke.
„Zaslúžila by si to. Keby ste vedeli, čo všetko urobila, aby syna našla… Roky ho hľadala a neprestávala veriť, že žije,“ opakujú Púchovčania v uliciach mesta. „Bol by to zázrak, ale prajem jej, keby sa po rokoch znova stretla so svojím dieťaťom,“ dodáva mladá mamička s kočíkom.
Ľubošova matka je šťastná, ale realistická. „Nechcem hovoriť nič, kým sa nepotvrdí, že je to on,“ hovorí vo dverách toho istého bytu, do ktorého sa Ľuboš v jedno augustové popoludnie pred 15 rokmi už z pieskoviska nevrátil.
Nesmierna podoba
Pani Bednárová televízny šot o mladom blonďatom otrokovi Happym, ktorý sa v JAR prišiel prihlásiť na políciu, nevidela. Neuveriteľnú správu, že sa Interpol domnieva, že by to mohol byť jej syn, sa dozvedela až neskôr.
„Keď som ho uvidela,“ prerývane vraví, „zostala som šokovaná. Je to prenesmierna podoba, prenesmierna podoba. Ale nič ešte nevieme, nič nie je isté,“ hovorí.
Ľubošovej matke môže dať istotu, jedine porovnanie DNA. Vzorky spolu s manželom už odovzdali a odhadujú, že výsledky by mohli byť tak o týždeň, o dva. Mätúce sú pre ňu vlastne len synove oči. Štvorročný Ľuboš mal totiž modré a nájdený Happy z Afriky hnedé.
„Neviem, ako to je, ale všetko je možné. Aj moji ďalší dvaja synovia mali sivomodré oči a teraz majú hnedé,“ a ako dôkaz ukazuje na oči chlapca stojaceho vedľa nej.
Nad otázkou, čo by urobila, keby to nebol Ľuboš, matka neuvažuje. „Nech sa stane čokoľvek, aspoň bude o jedného nezvestného na svete menej. Prajem to každej rodine. Viem, čo je to prísť o syna,“ smutne dodáva.
Policajt si spomína
Zmiznutie vtedy 4-ročného Ľuboša bolo záhadné. Na ten deň si spomína policajt z Púchova Miroslav Jurči, ktorý mal práve službu. Na dátum si už spomína len matne, ale niektoré detaily vyšetrovania sa mu vybavujú úplne presne.
„Bolo to niekedy v lete v roku 1988, úplne normálny deň. K večeru sme sa dozvedeli o zmiznutí malého chlapca. Okamžite sa rozbehla pátracia akcia. Vedeli sme len, že sa hral s bratmi na pieskovisku vedľa domu, ale domov sa nevrátil,“ spomína si policajt.
Ľuboš sa skutočne hral na pieskovisku, keď ich spolu aj s bratmi matka zavolala domov. Hore však prišli len jeho bratia. Matka hneď išla k oknu, aby zavolala malého Ľuboša, ale už pred domom nebol.
Policajti spolu s rodičmi a dobrovoľníkmi prehľadávali najprv pivnice, šachty a miesta blízko činžiaku, chlapec však nikde nebol. Postupne sa začali objavovať rôzne svedectvá, často zavádzajúce.
„Jeden zo susedov, ktorý chlapca poznal, tvrdil, že ho asi hodinu predtým, keď zmizol, videl vo vchode, iní zas tvrdili, že ho videli s niekým prechádzať po moste, ale aj samého vo vlaku, dokonca aj v Nemecku. Všetko je to nepravdepodobné. Po chlapcovi nezostala ani stopa,“ hovorí policajt.
Mohlo sa stať hocičo
Pátrací pes stratil Ľubošovu stopu pri ceste, aj preto jedna z vyšetrovacích verzií smerovala k tomu, že chlapca niekto zrazil a telo ukryl. Žiadni svedkovia sa však neobjavili. Nikto chlapca nevidel. Nikto polícii nedokázal potvrdiť ani druhú vyšetrovaciu verziu – únos. Nikto nepočul chlapca kričať ani plakať. Okrem toho, v tom čase boli únosy skôr výnimočné.
„Vyšetrovatelia sa zaoberali aj únosom. Bol to pohľadný chlapček, mohlo sa stať hocičo,“ uvažuje policajt. „Ak sa potvrdí únos, bol urobený profesionálne,“ dodáva.
Rodičia a polícia roky bezvýsledne pátrali po záhadnom zmiznutí Ľuboša, ktorý by dnes mal 19 rokov. Hoci je chlapec súdne vyhlásený za mŕtveho, matka stále verila a verí.
DANIEL VRAŽDA
Nezvestný si sám vyberie, či sa vráti
Únosy nie sú pre Slovensko typické. S únosmi či predajom detí majú podľa šéfa slovenského Interpolu Tibora Barátha skúsenosti skôr v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, v Rumunsku a na Balkáne. „Zlá finančná situácia rodičov donúti k tomu, že predajú deti alebo ich ponúknu na detskú pornografiu či prostitúciu,“ hovorí Baráth.
Napriek tomu sa ukázalo, že belgický pedofil v roku 1996 zneužíval aj slovenské deti. „Na internete sú fotografie, o ktorých sa predpokladá, že mohli byť nafotené na Slovensku, alebo by tam mohli byť deti zo Slovenska.“
Či bolo nezvestné dieťa naozaj unesené, dá sa povedať až po objasnení prípadu.
Ak Interpol vypátra nezvestnú osobu, staršiu ako 18 rokov, musí jej dať možnosť voľby – či sa chce vrátiť, alebo len oznámiť miesto pobytu. V druhom prípade sa rodine len oznámi, že nezvestný sa našiel. „Keby bol v Juhoafrickej republike náš hľadaný chlapec, treba brať ohľad na to, že je plnoletý a sám sa musí rozhodnúť, či sa chce vrátiť na Slovensko. My nemáme žiadnu právnu páku, aby sme ho dostali späť,“ povedal Baráth.
Strata dieťaťa je pre rodičov veľkou psychickou traumou. Ľudia reagujú rôzne. „Jedni sú tí, ktorí sa nevzdajú a pátrajú, zúfajú. Druhá kategória sú tí, ktorí sa so stratou po dvoch-troch rokoch vyrovnajú a snažia sa zabudnúť a hodiť to za hlavu.“
Mnohé prípady sa ťahajú už niekoľko rokov, a tak Baráth úplne presne nevedel, po koľkých osobách – nezvestných či hľadaných – dnes slovenský Interpol pátra. Informácia zverejnená na internete v roku 2001 hovorila, že sa hľadá päťtisíc ľudí. Pri pátraní sa využíva centrálna databáza Interpolu v Lyone, kam má prístup všetkých 161 národných ústrední.
(hr)
