Italo Calvino: Palomar * Drewo a srd * Bratislava 2002 * Preložil Pavol Koprda FOTO – ČTK
ho talianskeho, ba dnes už európskeho autora. V tvorbe Itala Calvina sa dajú rozpoznať prinajmenšom dve základné tendencie, ktoré sa dajú pracovne nazvať: dynamická a statická, príbehová a meditatívna, čitateľská a autorská.
Tú prvú predstavujú bizarné, pútavé, priam akčné prózy pohrávajúce sa so širším čitateľským vkusom (sem patrí najmä trilógia Naši predkovia: Rozpoltený vikomt, Stromový barón, Neexistujúci rytier a Hrad skrížených osudov), tú druhú tvoria introvertné, náročnejšie prózy (Keď jednej zimnej noci cestujúci, nedokončená próza Pod jaguárím slnkom a prítomná próza Palomar). Na doplnenie ešte uveďme, že na rozhraní oboch pomyselných kategórií stoja Neviditeľné mestá.
Nájsť konštantu sveta
Palomar býva často označovaný ako román-esej. Je v tom vyjadrený protiklad, zdanlivo maximálny: román ako komplexná epická forma so silnou tendenciou k dejovosti, príbehovosti, teda aj k čítavosti a esej ako metodológia na formulovanie problémov, ktorá smeruje skôr k hermetickosti, špekulatívnosti, univerzalite.
Zlomyseľne by sme mohli povedať, že Calvinovi sa v tejto próze podarilo vytvoriť postavu, ale všetko ostatné sa už autorovi zdalo nepodstatné (prostredie, okolnosti, spoluhráči, zápletky a podobne). Práve preto sa táto kniha číta oveľa ťažšie ako ostatné jeho diela, práve preto patrí čitateľsky skôr na okraj calvinovskej lektúry.
Metaforicky by sme mohli pokračovať, že Palomar obsahuje opisy a meditácie z románu, ktorý sa už nedostavil.
Ostalo teda všetko to, čo je pri bežnom čitateľskom výkone nepodstatné (ako radi vynechávame takzvané zbytočné opisy, úvahy, vnútorné monológy).
Italo Calvino chce rehabilitovať opis („Už dlho sa usilujem vrátiť opisu postavenie, ktoré mu patrí. Neprávom ho pokladajú za zbytočný a nudný.“) Nejde však iba o opis, ktorý je koniec koncov iba jedným zo štylistických prostriedkov.
Calvino chce rehabilitovať dôstojnosť čítania, chce vrátiť čítaniu pomalosť, jeho nenáhlivosť, dôkladnosť, hĺbku. Pokúša sa o to radikálnou metódou odstránenia všetkých rušivých prvkov – teda aj deja, dialógov, digresií, ktoré prispievajú k tomu, že je tá-ktorá próza zaujímavá, akčná, ale zároveň vedie k povrchnosti a prvoplánovosti.
Postava Palomara – niektorí odborníci tvrdia, že je to alúzia na Valéryho Pána Testa – polemizuje s týmto charakterom súčasnej zábavnej literatúry: „Pán Palomar je nervózny muž, čo žije v bláznivo uponáhľanom a preľudnenom svete, nuž sa usiluje obmedziť svoje vzťahy s vonkajškom, aby sa uchránil pred všeobecnou neurózou.“ Preto sa stáva zdanlivo pasívnym pozorovateľom.
Od pozorovania, ktorého vonkajším výstupom je najprv opis, potom meditácia, očakáva, že by sa „cezeň mohol … prepracovať ku kľúču na ovládnutie zložitosti sveta pomocou redukcie na jednoduchší mechanizmus.“
Neskôr sa tieto dôvody obmieňajú. „Skúša použiť na vesmír všetko, čo popremýšľal o lúke, …svet okolo neho sa hýbe neharmonicky a on dúfa, že nájde jeho kresbu, konštantu.“
Číslo tri je nepokoj
Ide teda o ambicióznu, najnamáhavejšiu metódu postoja k životu, k realite, k univerzalite. Postava Palomar dospieva k podstate pozorovaním jej vonkajších súčiastok a prejavov – pozorovaním morských vĺn, korytnačiek pri párení, drozdov, ženských pŕs, západu slnka, lúky, mesiaca vo dne, mŕtvych zvierat, mäsa, syrov, žiráf v pohybe.
Neskôr svoj objekt záujmu rozširuje na jazyk, vyjadrovanie, komunikáciu, vzťahy, aby skončil (alebo začal?) v metafyzických končinách, o ktorých sa dá referovať už len mlčaním. A tak sa ocitá na vrchole špirály, teda tam, kde začal: „Ak sa má čas skončiť, možno to opisovať okamih za okamihom. Opisovaním dôjde k takému rozpínaniu každého okamihu, že jeho koniec sa oddiali do nedozerna.“
Postava Palomara teda chce poraziť smrť rozprávaním, jedinou silou, ktorú má každý rozprávač proti zmaru a ničote. Na vrchole svojho poznania ho necháva autor umrieť. „V tom okamihu umiera.“ Nie je dôležité, či je to smrť konkrétna, alebo smrť v symbolickej rovine. Nie je to ani rezignácia, ani porážka, je to najvyššie splynutie s kozmickým poriadkom, na ktorý sa autor v priebehu tejto prózy niekoľkokrát odvoláva.
A tak sa táto próza, ktorá zo začiatku vyzerá ako metodológia pre spisovateľov, respektíve ako laboratórne cvičenia, dôležité najmä pre autora, mení na uchvacujúci obraz nášho ľudského úsilia dopátrať sa podstaty existencie.
Architektúra knihy je dôkladne premyslená, postavená na číselnom princípe. Podobnú stavebnú starostlivosť venoval Calvino napríklad svojmu najznámejšiemu dielu Neviditeľné mestá. Próza sa člení na tri základné cykly – Palomarove prázdniny, Palomar v meste, Palomarove mlčania – pričom sa každý z cyklov rozdeľuje na ďalšie tri časti, pod ktoré sú umiestnené ďalšie tri segmenty.
Číslo tri je vyjadrením metafyziky nepokoja, trojka je znepokojivá, ostrá, vyčnieva z univerzality čísla 2 a chýba jej úplnosť k párnemu číslu 4. Je však aj stelesnením vnútorného nepokoja, ktorý pulzuje pod zdanlivo pokojným povrchom tejto prózy.
Čitateľ, ktorý si obľúbil bizarné polohy rozprávačstva Itala Calvina, nič podobné v tejto knihe nenájde. Keď ho však neodradí autorov výrazový minimalizmus, nájde v hĺbke tejto prózy odpovede na znepokojivé a ťaživé otázky. Aj keď sa tieto odpovede vzápätí lámu na nové otázky.
DANIEL HEVIER
