zásahom spojencov, splodilo nové, nepredvídané nepriateľstvá. Konflikt totiž nerozšíril len vzdialenosť medzi dvoma brehmi Atlantiku: „Američania a Európania momentálne nehodnotia hrozby rovnako,“ ako komentoval Timothy Garton Ash – ale rozdelil aj Európu na dva nepriateľské tábory.

Zjavne neexistuje jednotná predstava budúcnosti, ktorú by podporovali všetci Európania, a neexistuje ani konsenzus o novom usporiadaní našej planéty v globálnom veku. Stúpenci Marsu a priaznivci Venuše, ak mám použiť – mimochodom dosť nezmyselný – obraz Roberta Kagana, to nie sú len Spojené štáty a Európa, ale aj samotní Európania. Ak teda chýba spoločné základné rozhodnutie o duchovnej identite a geopolitickej role Európy, ako sa bude dať písať európska ústava?

Nová kvalita krízy

Najťažšia kríza v dejinách transatlantických vzťahov automaticky rozhýbala aj vnútroeurópsku rovnováhu a prebúdza pritom nepríjemné spomienky na minulosť, na logiku „rovnováhy moci“. Ani štáty Beneluxu, mystické jadro karolínskej Európy, nevydržali to razantné zrýchlenie. Isteže, Európska únia aj v minulosti musela zvládať ťažké chvíle, keď na seba narazili rôzne vízie: stúpenci zvrchovaného štátu proti integracionistom, federalizmus proti centralizmu, zástancovia jediného štátu proti zástancom princípu subsidiarity.

Ale dnešná kríza má novú kvalitu. Už nejde oviac-menej organizačné otázky alebo rôzne názory na inštitúcie a ich vzájomný vzťah, toto je spor o existenciálnych otázkach. Až dodnes robila metóda konsenzu zázraky a to vďaka múdrej politike zdržovania, ktorá stála na zásadách odkladania a kompromisu. Ale dnes? Rozhodnutie niektorých európskych krajín podporiť zásah v Iraku spochybnilo najdôležitejší politický, historický a právny predpoklad, že naša éra je érou zániku národných štátov.

Dve udalosti

Geopolitická rovnováha sa zmenila – po skrate medzi americkým unipolarizmom a globálnym terorizmom, medzi vojenskou monopolizáciou zo strany Spojených štátov a globalizáciou techniky a hospodárstva – a Európa je teraz postavená chrbtom k múru.

Európa sa začala otriasať zoči-voči „realite sveta, v ktorom slabý môže vyviesť z rovnováhy silného“, ako výstižne povedal Dominique de Villepin, a v ktorej sa „nôž spája s novými technológiami“. Dve udalosti – koniec studenej vojny (pád Berlínskeho múru) a začiatok novej geopolitickej éry (11. september) vyvolali pustošivú historicko-myšlienkovú šokovú vlnu a napokon spochybnili geopolitický a inštitucionálny projekt Európy. Aj predtým tu síce bolo dosť signálov rapídneho zhoršenia transatlantických vzťahov, ale až do skúšky moci v otázke Iraku existoval spoločný menovateľ: presvedčenie, že euroatlantická aliancia je diplomatické a kultúrne tabu.

Čo sa stalo?

Len vďaka americkému priateľovi mohla západná Európa prežiť totalitnú éru a položiť tak základný kameň budúceho spoločného vývoja. Západné spojenectvo tiež pomohlo Nemeckej spolkovej republike zbaviť sa jej minulosti a pripravilo cestu nemeckému znovuzjednoteniu, ktoré bolo podmienkou idey spojenej Európy. Európa bola ťažiskovým záujmom americkej zahraničnej politiky. Vojna v Iraku tento historický konsenzus zničila. Európa sa naraz rozdelila na nepriateľov a priateľov Spojených štátov. A na druhej strane oceánu túto dramatickú poruchu geopolitickej rovnováhy považovali za konfrontáciu medzi „starou“ a „novou“ Európou.

V hierarchii novej americkej zahraničnej politiky sa podľa Charlesa A. Kupchana Európa považuje za potenciálneho konkurenta či protihráča, nielen hospodárskeho a finančného. Európa a Amerika sa navzájom vzďaľujú aj v „ponímaní a uplatňovaní medzinárodnej moci“. Čo sa stalo?

Odchyľovať sa začali predovšetkým v posudzovaní vojny. Skúsenosťou z druhej svetovej vojny Európania dospeli k presvedčeniu, že dnes už vojna nemá nijaký kultúrny význam, zatiaľ čo v Spojených štátoch – a nemyslia si to len poradcovia Busha juniora – ešte ľudia veria, že vojnou sa tvoria nové hodnoty, a že teda má svoje oprávnenie, pretože je to pokračovanie politiky inými prostriedkami.

Ale aj keď vojna pre Európanov už nemá kultúrny význam, ešte to neznamená, že by preto nemali kultúru vojny alebo že by tým pádom nemohli o hypotéze mimoriadneho prípadu aspoň uvažovať. Lenže presne to sa stalo. Politická a kultúrna debata medzi Európou a Spojenými štátmi o multilateralizme či unilateralizme sa zmenila na hádku o vojne a mieri. Tento významový posun spôsobil, že v Európe zavládla striktná a vlastne radikálne antipolitická pozícia pacifizmu. Následky pre Európu nie sú veľmi povzbudivé.

Je len jeden Západ?

Napriek rituálnym komuniké na záver každého európskeho summitu musíme brať na vedomie, že sme svedkami progredientného rozpúšťania doterajšej identity Západu. Keď odpadla sovietska hrozba, ktorá zjavne fungovala ako tmel, prevážili odstredivé sily. Preto podľa môjho názoru nemá veľký zmysel, aby sme sa ustavične – ako pri exorcizme – napomínali, že máme zostať verní veci, ktorá je tak očividne prekonaná. Mali by sme si skôr realisticky priznať, že stará atlantická aliancia už neexistuje.

Ak bol jedenásty september naozaj začiatkom novej historickej epochy, ak je to naozaj udalosť, ktorá bude mať pre dvadsiate prvé storočie rovnaký význam, ako mal pre dvadsiate storočie atentát v Sarajeve, tak následky na transatlantické vzťahy budú nedozerné. Nemali by sme sa teda oddať nádeji, že sa dajú zlepiť či hádam zrekonštruovať, alebo, čo by bolo ešte horšie, z vernosti k spojencovi za oceánom sa k jeho rozhodnutiam stavať servilne a nekriticky, ale o úlohách budúcej Európy by sme mali diskutovať a potom sa snažiť nanovo definovať rámec medzi Európou a Spojenými štátmi.

Jedno je isté: ak bude Európa nútená konať, pričom nie nutne proti, ale jednoducho bez Ameriky, potom si bude musieť uvedomiť vlastnú zodpovednosť. „Západná Európa,“ poznamenal Raymond Aron v jednom zo svojich posledných spisov, „sa nesmie uspokojiť so statusom protektorátu… K zjednoteniu dôjde, keď sa Spojeným štátom bude javiť ako primerané, rokovať so zjednotenou, hospodársky a vojensky silnou Európou. Potom budú Európania musieť vytvoriť moc, ktorá by bola schopná udržať solidaritu so Spojenými štátmi.“

Tieto prorocké slová boli napísané uprostred studenej vojny. Ale je Európa na túto úlohu vybavená? Uvidíme. V každom prípade je už dnes nevyhnutné urobiť teoretický krok, ktorý by nám ešte včera pripadal nepredstaviteľný, totiž vziať na vedomie, že nie je len jeden „Západ“, ale že pojem Západ sa dá skloňovať aj v množnom čísle. Neudiala sa už raz podobná zmena s pojmom Orient práve preto, že sa tým otvorilo východisko pre čosi ako klaustrofóbiu pojmov, ktorá nám bránila vidieť, čo sa deje?

Môže teda existovať nielen hospodársky, ale aj duchovno-inštitucionálne zjednotená Európa, ktorá by bola so Spojenými štátmi v spore o tom, čo sú západné hodnoty? Môžeme zažiť čosi, čo by sa podobalo posilňovaniu eura voči doláru – globálne zhodnotenie európskej vízie našej planéty voči way of life v Amerike? Nemáme dnes kultúrne a geopolitické predpoklady na to, aby sa Európa definitívne priklonila k Západu bez toho, aby odklon od Ameriky nutne znamenal stiahnutie sa na kontinentálny rozmer, riziko, že z Európy bude „prívesok eurázijskej pevniny“ (Paul Valéry). Na tie otázky musia vzniknúť nejaké odpovede. Iba ak by sme zistili, že existuje mnoho navzájom sa vylučujúcich vízií Európy. Ak by to tak bolo, Európa nenávratne zanikne.

ANGELO BOLAFFI