Od roku 1995 do roku 2001 vzrástol počet tých, ktorí sú za vstup do únie, z 52 na 62 percent. Zároveň o takmer rovnaké percento vzrástol počet tých, ktorí sú proti – zo 17 na 26 percent. Počet nerozhodnutých klesol z 31 na 12 percent. Ako hodnotíte tento trend?
„Pozitívne. Znamená to totiž, že stále viac ľudí vie k našej integrácii do EÚ zaujať stanovisko, mať na to názor. Pri tejto profilácii dochádza aj k miernemu nárastu odporcov, ale to je prirodzené. Dôležité je, aby bola jasná väčšina ľudí za. A to vo vzťahu k EÚ jednoznačne platí.
Podobnými fázami prešli aj dnešné členské štáty, napríklad v Rakúsku bol v roku 1989, keď oficiálne žiadalo o členstvo, vysoký podiel nevyhranených postojov. Postupujúcou verejnou diskusiou sa názory verejnosti vyhraňovali, krátko pred referendom boli tábory zástancov a odporcov členstva takmer vyrovnané. Spomeniem ešte jedno pozitívne číslo z prieskumov verejnej mienky na Slovensku: v roku 1996 nemala záujem o informácie týkajúce sa nášho vstupu do EÚ tretina ľudí, vo februári 2000 to bolo len 14 percent, zároveň vzrástol podiel tých, ktorí vedia posúdiť výhody a nevýhody členstva.“
Za posledné dva roky sa podpora vstupu dramaticky nehýbe. Čím si to vysvetľujete?
„To nie je celkom tak. Podľa prieskumov IVO dosahovala v januári 1999 podpora vstupu do EÚ 66 percent, v auguste 2000 72 percent, aktuálny údaj z júna 2001 (prieskum Národného osvetového centra) hovorí o 74-percentnej podpore. Podpora európskej integrácii je na Slovensku veľmi vysoká, podstatne vyššia ako v Poľsku a v Českej republike. Môže sa stať, že pod vplyvom pokračujúcej diskusie aj o niečo klesne. Dôležité je, aby sa podpora opierala o objektívne informácie, o reálne zhodnotenie výhod a nevýhod, a nie o nejasné tušenie akéhosi zázračného riešenia všetkých našich problémov.“
Aká by mala byť prípadná kampaň na podporu vstupu?
„Dnes netreba robiť kampaň v tom propagandistickom zmysle, treba zvyšovať informovanosť, treba hovoriť nielen o ratingu kandidátskych štátov podľa počtu uzavretých kapitol, ale aj o ich konkrétnom obsahu, vplyvoch na každodenný život ľudí. Veľmi dôležitý je jazyk, akým sa o EÚ hovorí. Práve pre tie skupiny obyvateľstva, kde je podpora nižšia, je zložitý jazyk odborníkov a politikov ťažko stráviteľný, neprenikne k nim a môže vyvolávať skôr obavy z niečoho neznámeho, vzdialeného. Uvedomujem si, že dostať úniu bližšie k občanovi, o čo sa snažia aj členské štáty, nie je pri zložitých mechanizmoch a rozbujnenej byrokracii jednoduché, ale netreba rezignovať.“
BARBORA TANCEROVÁ
