
Artyci je zoskupenie mladých tanečníkov pôsobiacich na našej scéne od roku 1996. Zakladateľmi a umeleckými vedúcimi sú manželia ZUZANA a MILAN KOZÁNKOVCI (na fotografii), absolventi katedry tanečnej tvorby VŠMU v Bratislave. Medzi ich projekty patria choreografie Mýtus, K sebe, One Yin for every Yang prezentované aj v zahraničí. S tým posledným vystupovali toto leto na prestížnom festivale Tanec Praha. FOTO - BAŇO BAČO
Manželia ZUZANA a MILAN KOZÁNKOVCI sa venujú súčasnému tancu ako tanečníci i choreografi skupiny Artyci. Netancujú ako baletní princovia a princezné v pančuškách, nerobia tanečné krovie speváckym hviezdam. Nazdávajú sa, že tanec je štýl života, spôsob komunikácie, cez ktorý možno spoznať človeka rýchlejšie, ako keď sa schováva za slová. Tanečníci sa venujú súčasnému tancu a za niekoľko posledných rokov si založili vlastnú asociáciu, festival Bratislava v pohybe, platformu či časopis Tanec. Existuje profesionálne štátom dotované Štúdio tanca v Banskej Bystrici a nezávislé súbory, ktoré by podobne ako Artyci chceli robiť vlastné projekty a tancovať. Je v niečom problém?
Z čoho vznikol názov Artyci?
MILAN: „Je to slovná hračka. Anglické slovo so slovenskou príponou.“
Dá sa robiť súčasný tanec v kamenných divadlách? Nie je odsúdený do alternatívnej sféry?
M.: „Závisí to viac od výpovede ako od veľkosti súboru. Aj vo veľkom kolektíve sa dá urobiť niečo intímne, ale choreograf musí mať skúsenosti.“
Existujú ideálne podmienky?
M.: „V zahraničí sa prirodzeným spôsobom vyvíjalo prostredie, kde popri sebe pracujú malé, stredné a veľké súbory. Tanečníci, ak na to majú, plynulo prechádzajú z jedného typu divadla do druhého.“
ZUZANA: „Artyci je práve na hrane. Robili sme doteraz s inými choreografmi i vlastné projekty a teraz sa už cítime aj na niečo väčšie. Lenže to by chcelo už personál. Do malých projektov sme stále tlačení neexistenciou scény, ktorá by poskytovala profesionálne zabezpečenie.“
A aj finančné garancie. Nie?
M.: „Peniaze nie sú vždy až také dôležité ako atmosféra, kde si ľudia vychádzajú v ústrety.“
To je však úloha skôr pre kazateľov ako pre ministra kultúry.
Z: „Nie, je to aj úloha politická. Je potrebné, aby sa celkovo v spoločnosti vytvorila priaznivá atmosféra. Aby sa sponzori nedívali na umelcov ako na príživníkov.“
Darí sa vám ju vytvárať?
M.: „Práve vďaka spolupráci tanečníkov sa podarilo slovenskému súčasnému tancu dostať na európsku úroveň. Nie vďaka financiám.“
Z.: „Najlepšie sú divadlá, kde nemajú stály súbor, ale stály personál. Ten vytvára priestor na realizáciu projektov. Na takejto báze bolo nedávno otvorené divadlo Ponec v Prahe.
Nijaká taká scéna u nás nie je?
M.: „S tanečnicou Luciou Holinovou začíname od septembra pravidelne organizovať tanečné predstavenia v divadle Aréna, kde sa budú predstavovať rôzni slovenskí choreografi. Chcelo by to však profesionálov v organizačnej zložke.“
Do akej miery vedie intímna spolupráca k rozpadu súboru?
M.: „V zahraničí sa ľudia často striedajú, vydržia v súbore dva roky a idú ďalej. Nie je to negatívum.“
Z: „Je dobré, ak prichádzajú noví ľudia.“
Čo vám dala skúsenosť s umeleckou rezidenciou UNESCO v Thajsku?
Z.: „Je to krajina, ktorej sa darí a žijú tam pozitívne naladení ľudia. Vždy sme mali šťastie - dostali sme sa na miesta, kde so súčasným tancom len začínajú. Tak to bolo aj v Moldavsku, kde sme boli prví učitelia niečoho, čo nebol folklórny tanec alebo balet.“
Čo vás láka na práci s tými, čo v živote netancovali?
M.: „Na festivale v Poznani sme učili kontaktné improvizácie. Na naše hodiny sa prišli odreagovať aj právničky a manažérky. U nás ľudia ešte nemajú v sebe inštinkt, aby si platili za prevenciu proti stresu. Radšej si kúpia koženú bundu. Ale skúsenosť tanečného centra Moving Studio, určeného pre verejnosť, ukazuje, že aj v tomto smere sa črtajú zmeny.“
Z.: „Máme čerstvú skúsenosť s českým projektom, ktorý sa volá Tanec v horách. Počas desiatich dní sa stretnú v horách rôzni ľudia. A nielen, že sa umelecky zdokonalia, ale urobia aj niečo pre svoje duševné a fyzické zdravie.“
Má tanec aj terapeutický účinok?
Z.: „To, čo sme učili v Poľsku, zaujalo jednu terapeutku, a tá by chcela niektoré princípy kontaktnej improvizácie použiť pri riešení manželských nezhôd.“
Ak by ste chceli presadiť tanec do škôl, aký argument by ste použili?
Z.: „Už som učila tanec aj na základnej škole a deťom sa to páčilo. Tanec je spolu s hudbou najprirodzenejším vyjadrovacím prostriedkom. Myslím, že každý človek vie tancovať. V rituáloch sa tanec používa na to, aby priviedol človeka tam, kde sa očisťuje a uzdravuje.“
Čím je tanec pre vás?
Z.: „Ak neberieme tanec ako profesiu, je to štýl života alebo komunikácie. Napriek tomu, že tanec nepoužíva slová, vieme sa cezeň dobre dorozumieť. Povahu človeka spoznáme oveľa rýchlejšie, ak sa neschová za slová.“
ZUZANA ULIČIANSKA