* otázka prístupu novinárov k informáciám,

* chýba ustanovenie o imunite informácií – poslanec, ktorý v parlamente niečo povie, je chránený imunitou, ale novinár, ktorý to zreprodukuje, chránený nie je. Za uverejnenie nekorektnej informácie poslanca bude trestne stíhaný,

* chýba inštitút redakčného tajomstva, ktorý chráni informátora,

* chýba právo na ospravedlniteľný omyl – ak na tlačovej besede odznie informácia, ktorú už nie je možné iným spôsobom overiť, a noviny ju uverejnia, opäť sa vystavujú nebezpečenstvu trestného stíhania,

* chýba klauzula svedomia – vydavateľ (ale aj politik, riaditeľ) nemôže nútiť novinára pracovať na téme, ktorá sa prieči jeho svedomiu alebo politickým názorom,

* chýbajú ustanovenia na ochranu novinárov pred vplyvom vydavateľov a politikov,

* chýba ustanovenie o transparentnosti vlastníctva – občan má právo vedieť, kto ho informuje, komu médium patrí,

* chýba ustanovenie o protimonopolných opatreniach,

* zákon používa pojmy zodpovedajúce socialistickému mysleniu (hromadné informačné prostriedky),

* chýba časové vymedzenie poskytnutia informácií,

* registračný systém je zastaraný a zbytočne byrokratický, vychádza z atmosféry 60. rokov. (hr)

BRATISLAVA – Slovenský politik na otázku, kde zohnal financie na stavbu domu, väčšinou reaguje protiotázkou: „Prečo by ste sa mali vŕtať v mojom súkromí?“ Ale – aj v súlade s právom Európskej únie – právo politikov na súkromie je obmedzené. Verejnosť má právo vedieť o nich takmer všetko.

Aj o tom hovorí nový návrh zákona o masových médiách, ktorý už v parlamente prešiel do druhého čítania. Má nahradiť doteraz platný zákon z roku 1966.

Klauzula o svedomí

Hoci novinári a mediálni odborníci návrh zákona privítali, s niektorým časťami nesúhlasia. Veľký rozruch vyvolala tzv. klauzula o svedomí, ktorú obsahuje paragraf sedem.

Podľa nej príspevok určený na uverejnenie, ktorého obsah bol redakčne upravený, možno uverejniť len so súhlasom autora. Za autora sa považuje „aj osoba, s ktorou robí redaktor rozhovor, pokiaľ sú jej odpovede uverejnené ako priama reč“. Znamenalo by to, že všetky použité výroky, napríklad politikov, by mohli byť zverejnené len s ich povolením. Takéto uznesenie nie je v žiadnom demokratickom štáte.

„Pokiaľ by sa tento paragraf prijal, paralyzoval by činnosť tlačovej agentúry, produkujúcej rýchle a nekomentované spravodajstvo,“ hovorí generálny riaditeľ Tlačovej agentúry SR Ivan Čeredejev. Spomínaná formulácia zákona by podľa neho napríklad neúnosne predĺžila čas vydania správy.

Ešte absurdnejšia je klauzula, že autorom je aj osoba, s ktorou robí redaktor rozhovor, tvrdí Čeredejev. „Autorizácia každého výroku obsiahnutého v spravodajskom materiáli je pre prácu agentúr nepredstaviteľná.“

Autorizácia, čiže vyžadovanie súhlasu na uverejnenie, je potlačením demokratických princípov aj podľa bývalého ústavného sudcu Jána Drgonca: „Novinár by bez autorizácie nemohol nič uverejniť ani v prípade, ak by politik vystúpil pred stovkami ľudí. To je nepredstaviteľné. Ide o zásah do slobody prejavu.“

Jeden z predkladateľov zákona, poslanec Ján Budaj pripustil, že pri ďalšom prerokovaní sa paragraf sedem zmení. Zmenu podporuje aj predseda Slovenského syndikátu novinárov Ján Füle.

Výška platu je tajná, ak nie ste práve politikom

Zákon o masových médiách je základným ustanovením, o ktoré sa novinár pri svojej práci opiera. Zákon ho má chrániť a uľahčiť mu prístup k informáciám, ktoré sprostredkúva pre občanov.

Osobné údaje, ako sú dátum narodenia či výška platu, sa nesmú zverejňovať bez súhlasu spomínanej osoby. Neplatí to však v prípade ústavných činiteľov, vysokých štátnych funkcionárov, funkcionárov miestnych orgánov štátnej samosprávy, starostov a primátorov, poslancov zastupiteľstiev, sudcov, predstaviteľov politických strán a hnutí a osôb, ktoré sa o tieto funkcie uchádzajú, ak zverejnené údaje súvisia s výkonom ich funkcie.

Štátne orgány, samospráva a verejnoprávne inštitúcie sú povinné bez zbytočného odkladu médiám poskytnúť informácie, o ktoré žiadajú. Novinár má právo zachovať mlčanlivosť o totožnosti osoby, ktorá poskytla informácie. Neplatí to len v prípade, ak je odhalenie zdroja rozhodujúce pre riešenie vyšetrovaného prípadu, a to na základe rozhodnutia, ktoré vydá súd. Návrh obsahuje právo na ospravedlniteľný omyl. Ak novinár uvedie hodnoverný prameň publikovanej informácie (ako je napríklad tlačová beseda), potom za informáciu zodpovedá ten, kto informoval (hovorca, politik), a nie novinár. Súčasný zákon totiž dovoľuje stíhať novinárov aj za publikovanie toho, čo politici povedali na tlačovej besede.

Zamestnancov médií nemožno prinútiť k činnosti, ktorá odporuje ich svedomiu.

K slobode slova má prispieť aj pravidelné zverejňovanie vlastníkov média a hospodárskych výsledkov.

MIRKA HOROBOVÁ