Škola v prírode je pre väčšinu detí príjemným spestrením každodennej rutiny. Pre tie, ktoré žijú v znečistenom prostredí, navyše zdravotným prínosom a pre učiteľov príležitosťou spestriť vyučovanie prírodovedy, vlastivedy, ale aj telesnej, pracovnej a výtvarnej výchovy.
Väčšina učiteľov sa snaží látku prebrať skôr, aby ju v škole v prírode už iba utvrdzovali. Tam sa učí šesť dní v týždni, ale iba po štyri hodiny.
Nie je to klasické vyučovanie. „Ráno, kým je ešte chladno a rosa, trochu precvičíme slovenčinu a matematiku, potom ideme na exkurziu, do lesa alebo na lúku, aby zblízka videli to, o čom sa učíme,“ hovorí zástupkyňa riaditeľky ZŠ na Tatranskej ulici v Banskej Bystrici Zuzana Ištenešová. „Škola v prírode je ideálne prostredie na to, aby sa z triedy vytvorila komunita, ktorej členovia si pomáhajú,“ myslí si Ľubica Gáborová z Prešovskej univerzity. „Učiteľ tu má viac priestoru na nadviazanie bližšieho vzťahu s dieťaťom a na vytvorenie priaznivej atmosféry ako pri bežnom vyučovaní.“ Podľa výskumov sa tak zvyšuje dôvera detí k učiteľovi, zlepšujú sa vzťahy v kolektíve a deti sa učia akceptovať aj svojich menej úspešných rovesníkov.
Škola v prírode však nie je povinná, preto do nej niektoré školy vôbec nechodia. Napríklad deti zo ZŠ v Dobšinej: „Sme v horách a do prírody môžeme ísť, keď to pri vyučovaní potrebujeme,“ hovorí zástupkyňa riaditeľky Gabriela Gondová. „Okrem toho si to rodičia väčšiny detí nemôžu dovoliť. V tejto doline je 36-percentná nezamestnanosť.“
MONA GÁLIKOVÁ
