Päťdesiaty šiesty ročník najväčšieho filmového festivalu na svete v Cannes sa v nedeľu skončil. Medzi novinármi zavládol pocit, že tento ročník sa veľmi nevydaril: do súťaže boli pripustené filmy pochybnej kvality, tvrdia skoro všetci. Nečakané nadšenie vzbudil napokon až jeden z posledných filmov, Invázia barbarov kanadského režiséra Denysa Arcanda - o umierajúcom mužovi zoči-voči umierajúcej civilizácii.
Porota, ktorej predsedal divadelný a filmový režisér Patrice Chéreau, sa rozhodla venovať sa malej skupinke favorizovaných filmov, hrať kartou „šťastného smútku“, ako povedala francúzska herečka Isabelle Huppertová. Smútok Dogville vo filme veľkej hviezdy tohto ročníka Larsa von Triera nakoniec to šťastie nemal. Porota sa rozhodla pre film Slon amerického režiséra Gusa Van Santa.
GUS VAN SANT je svetovému publiku známy najmä vďaka oscarovému Dobrému Willovi Huntingovi. Slon je fiktívne zrekonštruovaným príbehom krvavého amoku dvoch stredoškolákov v Littletone. Jeho téma ukazuje prstom na jednu z najťažších rán súčasnej Amerike, nechce nič riešiť ani vysvetľovať. Nikto nespochybňuje, že je sfilmovaný zaujímavo a ambiciózne, v duchu „búrania regulí“, o ktorých na začiatku festivalu hovoril Patrice Chéreau. Na druhej strane je jasné: v Cannes zvíťazil film, ktorý je americký a protiamerický zároveň.
Prečo ste sa rozhodli nakrútiť fikciu o masakre v Columbine?
„Zabíjanie v Columbine bolo v Amerike extrémnym momentom. Chcel som nakrútiť živý film. Niečo ako televízny dokument o motivácii mladých, ktorý by sa vysielal o dva-tri mesiace neskôr. Ale vtedy mali televízne kanály zákaz vysielať čokoľvek o násilí, takže ma nikto nepočúval. Až neskôr mi zavolali z HBO. Začal som si to predstavovať tak, akoby sa to bolo stalo na mojej strednej škole. Medzi streľbou a momentom, keď som začal nakrúcať, prebehlo niekoľko rokov. Už som si predstavoval realizáciu inak. Už som nechcel pracovať so scenármi.“
Ako ste pracovali s hercami?
„Hľadal som neznámych. Zorganizovali sme obrovský casting v Portlande, tam, kde bývam. Strávil som týždeň rozhovormi s úžasnými tínedžermi, z ktorých mnohí mi pripadali pre môj film perfektní. Každá postava dostala svoju osobnosť. Živil som ich historkami, ktoré mi porozprávali. Pokiaľ šlo o Alexa a Erica, vrahov, bolo to trochu iné, pretože v tomto prípade bolo treba hrať skutočné postavy.“
Film stavia diváka do veľmi osobného vzťahu s postavami. Ako ste prišli na to, nakrúcať jednu postavu po druhej, pristavovať sa pri jednotlivých postojoch, gestách?
„Okrem dvadsiatich strán, ktoré načrtávali, o čo vo filme ide, nebolo nič napísané. Improvizovali sme, dávali sa inšpirovať postavami, trošku sme skúšali, každú scénu asi dve-tri hodiny. A potom sme nakrúcali.“
Prečo je vo vašom filme zvuk taký dôležitý?
„Po celý film sme pracovali s aparatúrou s dvomi mikrofónmi, jedným nasmerovaným nahor a druhým nadol. Tento typ zvuku vám dá všadeprítomnú ponurosť.“
Čím si vysvetľujete, že HBO vám dalo takú voľnosť?
„Myslel som si, že nikdy nebudú s takýmto projektom súhlasiť. Ale nebolo to drahé, nemali až tak veľmi čo stratiť. Nie som si istý, či by sa dali na taký projekt nahovoriť, keby mal pätnásťmiliónový rozpočet.“
A čo Hollywood?
„Rád by som sa tam vrátil, ale len keby som mohol pracovať tak, ako to cítim. Bol by som nadšený, keby som mohol nakrúcať triler s Nicole Kidmanovou a Bradom Pittom, napríklad.“
Čo vám v tom bráni?
„Najväčší problém nie je ani tak pracovať bez scenára, ako zbaviť sa konvencií pri strihu. Všetci filmári, akokoľvek môžu experimentovať, musia do istej miery poslúchať konvencie. Len niektorí východoeurópski režiséri, myslím, že najmä ruskí, sú v tom úplne slobodní. Snažím sa od týchto kódov oslobodiť.“
Autor: HANNS-GEORG RODEK
