ej individualistický z modelov súčasného výtvarného umenia – techniku nových médií. Začlenením akčného prejavu do diela rozbíja klasickú konštantu jeho uzavretosti a ukončenosti a premieta nedefinovateľné rozhranie dielo – divák do inej významovej roviny.

Kým na vlaňajšej výstave Priamy prenos v Nitrianskej galérii sa nevedome stal divák súčasťou diela, v terajšom projekte Autofikcia pod kurátorským zastrešením Lucie Stachovej v bratislavskom CC Centre sa duplicitne s dielom identifikoval sám autor. Dve konceptuálne zložky, printy na stenách a videoprojekcia, sú manipulačnou rovnicou, kde máme intermediálnym spojením častí získať celok, avšak zámerne nekonkrétny. Definitívnosť diela a v ňom i seba samého narušil autor fyzickým vstupom prostredníctvom vernisážovej performancie – tretej a podstatnej zložky diela.

Choreografia premietaného a zároveň zúčastneného živého Nicza mala navzdory svojej scénickej, a teda estetickej kvalite aj ďalšie významy spojené s celkom diela, ale aj osobitné. Dochádza tu k stotožneniu umelca s dielom a zápas, ktorý Nicz zvádza so svojím alter egom, tým pádom nie je len aktualizovaným pygmalionovským syndrómom. Oživené, ale uzavreté dielo prijíma svojho tvorcu, ktorý ho aktom stotožnenia subjektivizuje v úsilí poprieť fakt, ktorý Roland Barthes nazýva smrťou autora po dokončení diela.

Miroslav Nicz Autofikciou poukazuje na rôzne povahy svojej prítomnosti v diele. Od utajenej retuše v počítačových tlačiach graduje cez antikonkrétnu projekciu k náznaku permanentnej účasti. Takéto prepojenie je súčasnému umeniu vlastné, najmä však dôsledne ukazuje sľubné smerovanie s oporou v doterajšej tvorbe autora.

(Autor je výtvarný kritik)