Takéto šaty stoja od desať– do dvadsaťtisíc korún, záleží od materiálu a strihu. Čas na zhotovenie je rôzny.
„Mala som nevesty, kde sme na šatách pracovali pol roka, i takú, kde sa šaty vyrábali týždeň pred svadbou. To však bolo dosť hektické.“
„Zhruba polovica zákazníčok nechá výzor šiat úplne na mne a polovica má približnú predstavu, niekedy prídu aj s obrázkom. Môžem sa ním nechať inšpirovať, ale nikdy nerobím kópiu. Vždy ide o nový, jedinečný model.“
Návrhárka model prispôsobuje zákazníčkam na telo, čo ktorej pristane. Môže sa na nich objaviť aj niektorý z prvkov súčasnej módy, aby sa šaty dali využiť nielen v svadobný deň.
S látkami problémy nemá, má dobré zdroje doma aj v zahraničí a aj v našich obchodoch sa vraj už dá pozháňať, čo potrebuje. Akurát to chce viac času.
„Navyše, s výtvarníčkou Galinou Lišhákovou si látku vytvárame samy. Na čistý prírodný hodváb vymyslíme vzor.“
„Najprv som maľovala svadobné štóly, ktoré si nevesty prehodili cez ramená. Už to však nepovažujem za príliš tvorivú prácu, lebo všetky chcú na bielom hodvábe bledulinké ruže, iba raz som maľovala lekná,“ hovorí Galina.
Prvé pomaľované hodvábne šaty neboli síce svadobné, ale na svadbu by sa pokojne dali použiť. Na tohtoročný bratislavský Ples v opere si ich požičala herečka Silvia Šuvadová (na snímke).
„Mali pomaľovanú iba vrchnú, korzetovú časť, ale neskôr sme už vyrábali hodvábne šaty celé pokryté ružičkami. Bolo to dosť napínavé, lebo na ušitie i pomaľovanie látky sme mali iba týždeň. Ešte dve hodiny pred nevestiným príchodom, deň pred svadbou, sme už na hotové šaty domaľovávali ruže. Postup je totiž taký, že kvety sa maľujú na nakreslený, ale nevystrihnutý strih. No keď sme látku vystrihli a zošili, objavili sa ešte prázdne miesta, ktoré bolo treba doplniť. Aďa mi teda držala napnutú látku a ja som maľovala.“ (bd)
