la vydávať sa v ničom inom. Aj druhé šaty mali históriu. Keďže herečka sa vydala za Japonca, v Tokiu si vyskúšala svadobné kimono.
„V Japonsku je moderné sobášiť sa v zahraničí v podobných šatách, aké nosíme my. Po sobáši však ešte vyhľadajú japonský svadobný salón, kde sa odfotografujú v svadobnom kimone.“ Málokto si ho môže dovoliť kúpiť, stoja tristotisíc a viac.
„V salóne majú snáď päťsto kimon. V miestnosti sú samé zásuvky a v každej je poskladané nádherné lesklé kimono. Nevesta si môže vyskúšať viaceré, na fotografovanie si jedno vyberie. Ja som sa rozhodla pre červené, čo je najtradičnejšia farba kimona pre nevestu.“
Do svadobných šiat sa treba aj predpisovo nalíčiť a učesať. „Vlasy vám dajú pod sieťku a na tvár nanesú svetlý make up. Potom stmavia obočie, zvýraznia oči a zvláštnym červeným rúžom upravia tvar úst, aby horná pera bola úzka a vykrojená. Potom nasadia parochňu učesanú do typického japonského uzla, ktorý sa ozdobí hrebienkami a ihlicami.“
Až potom sa oblečie kimono. Nevesta sa musí vyzliecť do nohavičiek, podprsenka by sa pod tesne uviazaný šat nezmestila.
„Pevne vás sťahujú všelijakými viazačkami, vypchávajú, napríklad na chrbte, dajú vám špeciálny golier. Je to dosť nepríjemné, lebo šaty sú také posťahované, že nemôžete ani dýchať. Okrem toho sú aj veľmi ťažké. Manžel ma poučil, že je to naschvál, takýto mal byť pocit japonskej ženy – úzkosti a zviazanosti.“
Na nohách má nevesta špeciálne papučky zo saténovej látky a na nich šľapky, čosi ako naše žabky.
Namiesto kytice má žena v ruke zatvorený vejár a na kimone, pri srdci, biele strapce. „Symbolizujú dýku. Žena je už zadaná a keby sa k nej priblížil iný muž, manžel zabije seba alebo jeho.“ (bd)
